~ Adriana ~

Kapitola 4 - Návrat

LEN PRE DOSPELÝCH!!!

18 +

V kancelárii je dusno. Klimatizácia zlyháva už druhý deň a Alica, moja kolegyňa, sa márne snaží rozhýbať starý ventilátor. Hučí ako traktor, ale vzduch zostáva nehybný. Poklepem prstami po stole a zaklapnem notebook. Čísla v tabuľkách sa mi zlievajú pred očami. Chce sa mi odísť preč. Domov. Do ticha. Do bezpečia.

Zadívam sa von oknom. Námestie za oknom pulzuje letným poobedím, opar horúčavy sa vznáša nad dlažbou ako závoj.

Z reproduktorov na recepcii práve zaznie známa melódia. "Shallow." Zastaví sa mi dych. V sekunde ma to hodilo späť. Do podzemného baru v hoteli Tatra. Do okamihu, keď sa ma prvýkrát dotkol. V hlave mi zaznelo tiché "poď, hore mám rezervovanú izbu". Zalapám po dychu. Takto bez varovania. Tá pieseň. Tá noc. Ten muž. Cítim, ako sa mi zovrie hrdlo. Spomienky sa vracajú prudko a nečakane. Vybaví sa mi jeho dotyk, hlas, pohľad. Prvý bozk, prvá vášeň. Hotel. Apartmán. Jano.

Znova cítim jeho dlaň na svojom krku, mäkkosť jeho pier na svojich, nehu, s akou sa ma dotýkal, akoby sa bál, že sa rozplyniem. A potom ten výkrik v temnote, spoločný let do výšok, kde sa strácajú slová.

Odvtedy prešli dva týždne.

"Adriana?" Alica máva rukou. "Haló, si tu ešte?"

"Áno, prepáč. Len som sa na chvíľu zamyslela. Odchádzam domov."

***

Keď vchádzam do ulice, v ktorej bývam, je už pol siedmej.

Opäť som zmeškala obed aj poobednú kávu. Cítila sa prázdna, unavená. V hlave mi hučí z práce, spánku som mala málo a jedla ešte menej. Už som skoro pri dverách, keď ho zbadám. Sedí na schodoch. V tmavomodrej košeli, v ruke drží kyticu ružových ruží. Ticho, pokorne, čaká.

"Jano?" ostanem stáť ako obarená.

Vstane pomaly, akoby sa bál, že ak sa pohne prirýchlo, rozplynie sa mu táto chvíľa. V očiach má nádej, ale aj strach. Vyzerá inak. Ľudskejšie. Nie ako ten neohrozený muž z hotela, ale ako niekto, kto prišiel s holou pravdou a holým srdcom.

"Ahoj, Adriana," povie ticho.

"Čo tu robíš?" prehltnem naprázdno. "Ako vieš, kde bývam?"

"Požiadal som tvojich rodičov o adresu. Chcel som ťa len vidieť. Vysvetliť ti... že to nebol trik. Že mi chýbaš."

Mlčím. Zvažujem všetky možné reakcie. Mám mu dať facku? Mám ho objať? Mám sa otočiť a ísť ďalej?

Chvíľu na seba len mlčky pozeráme. Ja s s PC zaveseným na ramene, on s kyticou v ruke, v očiach nádej a tichý smútok.

"To sú pre teba," podá mi ruže. "Sú krásne a hrdé. Ako ty."

"Vieš, ja doma nemám dokonalý hotelový servis," poviem napokon. "Ani minibar s drahým ginom, ani upratané periny. Mám len obyčajnú kávu a včerajší koláč."

"A ja nemám nič, čo by som ti mohol dať, okrem seba," odpovie. "Ale ak mi dáš šancu, Adriana... ak mi dovolíš byť súčasťou tvojho sveta, hotel predám. Prisahám. Nepotrebujem ho, ak v ňom nie si ty."

Mlčím. Slová sa mi zamotali v hrdle. Všetka tá neistota, všetky pochybnosti, všetko, čo som si doteraz zakazovala cítiť, vo mne náhle vyvrelo. To prehlásenie ma dostalo. Nie pre ten hotel. Ale pre tú ochotu. Pre ten čin. Pre pochopenie.

Otvorím dvere. "Poď dnu."

***

V kuchyni pripravím kávu. On sedí za stolom, pozerá sa na mňa inak. Nie ako na ženu z baru. Pozerá sa na mňa, akoby ma skutočne videl. Aj to, čo si pred svetom chránim.

Nakrájam koláč a podávam mu tanier a vidličku.

Naše ruky sa dotknú. Nevinne, náhodne. No v tom dotyku sa mi vrátila celá minulosť a sformovala budúcnosť.

"Neviem, čo to medzi nami je," priznám. "Ale viem, že som ťa od toho večera neprestala nosiť v hlave."

Jano sa pomaly postaví, obíde stôl, vezme moju tvár do dlaní. "Nechaj ma to zistiť spolu s tebou. Prosím."

Už nič nehovoríme. Jeho dlaň vkĺzne do mojich vlasov. Pobozká ma. Opatrne, skúmavo, ale s túžbou, ktorú už nemá silu skrývať.

Vediem ho do spálne. Nie je to luxusný apartmán.

Je to moja spálňa, v nej moja posteľ. Veľká, pohodlná.

Jano je jemný. Láska ma s takou nežnosťou, až sa mi chce plakať. Tentoraz to nie je opité vášnivé zblíženie.

Jeho ruky sú nežné, pohybujú sa pomaly. Bozkáva ma na krk, na plecia, na prsia, akoby sa ma chcel naučiť naspamäť. Vzdychnem, keď sa jeho ústa dotknú bradavky. Môj chrbát sa prehne, celé telo sa mu oddáva. Ale tentoraz to nechcem len prijímať.

Prevrátim ho na chrbát, sadnem si naňho. Bozkávam jeho hruď, jemne ho hladím po bokoch, dotýkam sa ho tak, ako by som hrala hudbu. Cítim, ako sa mu zrýchľuje dych. Chcem ho. Nie ako jednorazovú záležitosť, ale ako partnera. Milenca. Muža, ktorého telo aj dušu chcem uspokojiť.

"Adriana..." zašepká, keď moje pery nájdu jeho brucho a klesajú nižšie.

Usmejem sa, znovu sa nad neho skloním a pobozkám ho.

Keď do mňa vstúpil, cítim, ako sa rozpadám a zároveň pretváram do novej podoby. Som nový človek.V tej chvíli som jeho. Celá. Bez podmienok, bez strachu.Naše telá sú znova spolu. Pohybujeme sa pomaly, plynulo, náš dych sa mieša, pohľady sa vpíjajú jeden do druhého.

Každý dotyk je vyznaním.

Každý vzdych je prísľubom.

Naše milovanie je hlboké, pokojné, krásne.

Keď vyvrcholíme, držíme sa pevne, akoby svet vonku prestal existovať. Ležím na jeho hrudi, počujem tlkot jeho srdca. Je pravidelný. Upokojujúci.

"Ahoj cudzinec." zašepkám.

Zasmeje sa. Ten smiech milujem.

"Ahoj spachtoška."

"Zostaň,"

"Navždy," odpovie a pobozká ma do vlasov.

A ja mu uverím.