~ Anna ~

Kapitola 1

Finančná inštitúcia pre ktorú pracujem získala grant a tak cestujem po republike a edukujem obyvateľov rôznych vekových kategórii.

Snažím sa, aby sa stali finančne gramotní a sebestační. Myslela som, že to bude zaujímavé a dobrodružné poslanie. No, mýlila som sa.

V každom meste sa odohráva rovnaký scenár: Mladých to ešte nezaujíma, starých to už nezaujíma. Produktívni ľudia riešia život podľa aktuálnej situácie, šetriť niet z čoho a zadlženie také vysoké, ako len môže byť.

Tento týždeň je obzvlášť náročný. Je polovica júna, počasie je ako na Sahare, a ja mám prednášky na východe Slovenska. No konečne je piatok. Čaká ma posledné stretnutie s tretiakmi na strednej škole. Potom sa ubytujem v penzióne, ktorý mi odporučil riaditeľ školy. Obzriem si mesto, v tomto kúte sveta som ešte nebola.
Plán na večer mám jednoduchý. Dám si večeru niekde na terase, prečítam pár strán z knihy ktorú nosím so sebou, prespím v penzióne a skoro ráno sa poberiem domov. Do svojho bytíku, kde sa cítim bezpečne a milovaná.
Doma v Trnave ma čaká moja dcérka. Moje dievčatko. Jej otec nás opustil ešte pred jej narodením, tak sme s Olíviou na sebe závislé.

Prichádzam do školy, kde mám prednášku. Ohlásim sa na vrátnici. Určite ma očakávajú.
Vrátnik si ma detailne obzerá, berie telefón a volá na sekretariát.
Z horúčavy ktorá je von mám letné šaty úplne prilepené na telo, ale vo vestibule starej školy je nepríjemne chladno. Moje prsia na ten chlad reagujú po svojom a bradavky sa priam snažia prepichnúť tenkú kvetovanú látku. Starému vrátnikovi sa to páči, spokojne sa usmieva. Keď si všimnem jeho zasnený pohľad, prekrížim si ruky na hrudi a obrátim sa k schodisku. Konečne prichádza sekretárka. Mladá žena mi so širokým úsmevom mi podáva ruku:

"Vitajte, slečna inžinierka. Pán riaditeľ vás už očakáva."

Riaditeľňa je priestranná, znova nepríjemne vychladená klimatizáciou. Pán riaditeľ – muž v stredných rokoch - sedí v saku a košeli. Jemu očividne zima nie je. Moje trápenie so vztýčenými bradavkami pokračuje...

"Vitajte, poďte ďalej," podáva mi ruku.
Dáte si kávičku? "Miriam, pripravte kávu a vodu." Nečaká ani na moju odpoveď. Stále drží moju ruku, usmieva sa a premeriava si ma.

"Ďakujem," odpoviem ticho, vyslobodzujem ruku a sadám si na ponúknutú stoličku.

Vybavíme formality, vyplníme tlačivá.

"Môžem vás ešte o niečo poprosiť?"
"Samozrejme," odpoviem, hoci cítim neistotu. Mám pocit, že jeho pohľady sú až príliš vyzývavé, jeho hlas dosť tichý, hlboký.

"Niekoľko pedagógov prejavilo záujem o vašu prednášku. Mohli by ste teda zostať po stretnutí so študentmi a venovať sa ešte chvíľu aj im? Ale až keď im skončia vyučovacie hodiny. Po štrnástej."
"To nebude problém." odpovedám a cítim uvoľnenie. Možno predsa len úspešný záver týždňa.

"A môžem vás teda v čase medzi prednáškami pozvať na obed?" pokračuje pán riaditeľ svojim zasneným hlasom.

"To je od vás milé," odpoviem zdvorilo, a znova prichádza to zvláštne napätie.

Riaditeľ ma vyprevádza z riaditeľne a pritom ma chytá okolo pása. Rozpráva o spoločnom obede, akoby sme sa poznali roky.

Z auta vlečiem kufrík na kolieskach plný propagačných materiálov. Prednáška bude na druhom poschodí. Je prestávka. Študenti sa presúvajú chodbami a schodiskami, zvedavo si ma prezerajú.

Pred učebňou 218 ma víta učiteľka:
"Poďte, slečna inžinierka, tuto sa pripravte, o chvíľu prídu študenti."

V učebni je znova horúco. Cez veľké okná páli poludňajšie slnko. Znova sa potím. Pubertiaci mi na prednáške dali zabrať. Absolútny nezáujem takmer dospelých ľudí, z ktorých už mnohí majú brigádu a vlastný príjem, ma znechutil.
Dievčatá provokujú, chlapci, na mňa pohvizdujú a pokrikujú, komentujú moje šaty aj nohy. Snažím sa sústrediť, na to čo vravím, ale je horúco. Krátke šaty sa mi znova prilepili na telo ako druhá koža. Chalani si to užívajú. Propagačné materiály ktoré som im rozdala ani nevzali do rúk. Učiteľky ktoré v učebni zostali ako dozor sedia v zadnej lavici a riešia svoje vlastné problémy. Na otázky pre publikum si odpovedám sama, absolútne žiadna spätná väzba.
Márna snaha o dialóg.

Po skončení tohto trápenia všetkým poďakujem za pozornosť zbalím si veci a smerujem ku schodisku. Prednáška pre učiteľov bude až o dve hodiny. Jedna z učiteliek ma dobehne:

"Počkajte slečna, máte to ťažké, tuto Peter vám pomôže. Peter vezmi slečne finančnej poradkyni kufrík a zanes jej ho k autu!"

Chlapec prekrúti očami. "Áno pani profesorka, ako poviete." a už mi berie kufrík z rúk.

"Ďakujem ale nie je to potrebné." Namietam.
"To je v poriadku. Pre neho to nebude problém. Pozrite, aká je to väzba. Športovec, hokejista. – usmeje sa učiteľka a odchádza iným smerom.
"Tak ďakujem. - zakričím jej smerom a už aj utekám za chlapcom ktorý kráča dolu schodmi aj s mojím kufrom.

V snahe nadviazať rozhovor sa Petra pýtam na vyučovanie. Nečakala som, že sa rozhovorí. Vymenoval skratky hodín ktoré ho ešte čakajú a spomenul aj mená učiteľov. A dodá: "fajn prednáška. Celkom ma to zaujíma."

Skoro som spadla na zadok. Na poslednom schode sa mi zvrtne noha a už letím.
"Dávajte pozor slečna." chytí ma Peter. Ramenatý chlapec, o hlavu vyšší, drží ma jednou rukou okolo pása.
"Ste v poriadku?"
"Áno. Ďakujem," zašomrem.

Na parkovisko prídeme v tichosti. Až pri aute sa znova ozve:
"Ste z Trnavy?"
"Áno."
"A to ste prišli na tomto?" – ukáže na môj malý červený Fiat 500.
"Áno. Je šikovný a dobre sa s ním parkuje."
"A na diaľnici vás neodfúklo?"
"Nie. Ďakujem za pomoc, zvládnem to už sama" odpovedám podráždene.

"Mladý muž, vy už nemáte vyučovanie? - ozve sa známy hlas.
No, zbohom. Z jednej šlamastiky do druhej. Pomyslím si. Ale nahodím profesionálny úsmev. Peter sa pozdraví a odchádza.

"Poďte slečna, pôjdeme do reštaurácie mojím autom Parkujem tam neďaleko. - Ukazuje na veľký čierny Mercedes priamo pri vchode do školy. Rýchlo sme sa previezli k reštaurácii pri mestskom parku. Sadáme si k stolu na terase. V tieni starých stromov príjemný chládok a ja sa konečne uvoľním.

"Majú tu výborné rezne."
"Dala by som si radšej šalát," odpovedám a študujem jedálny lístok.
"Výborný nápad." Mávne na čašníka:
"Dvakrát vyprážaný rezeň so zemiakovým šalátom, veľké pivo a pre slečnu...?" pozerá sa na mňa spýtavo.
"Veľkú Kofolu prosím" - snažím sa spamätať z toho, že mi v tej horúčave objednal mastný vyprážaný rezeň.

"Tak aké máte plány na večer Anička? Môžem vám tak hovoriť? Ubytovali ste sa v penzióne ktorý som vám odporučil? Bývam neďaleko, a ak nemáte nič proti, mohli by sme si dať spoločnú večeru, fľašu dobrého vínka, obzrieť si nočné mesto..." predstavil mi svoj plán na môj večer.
"Pán riaditeľ..."
"Vlado. Hovorte mi Vlado, Anička."

"Dobre. Vlado..." začínam znova a hľadám vhodné slová.

"Ahoj Vlado" preruší ma ženský hlas. Veľké tmavé oči si ma zvedavo obzerajú. Cítim sa veľmi nepríjemne.

"Ahoj láska, čo tu robíš? Prechádzate sa?! - mení výšku hlasu pán riaditeľ. Žena zapichne pohľad do jeho očí. Pevne zviera rukoväť kočíka v ktorom spí bábo, za ruku drží malé dievčatko.
"Na víkend chcem ísť k rodičom. Mohol by si dnes prísť z práce skôr? Cestujeme už o štvrtej, aby som o siedmej uložila deti do postieľok."

- Ako si praješ drahá. - budem sa ponáhľať domov.

Žena si ma ešte raz premeria a odchádza. Čašník nám prináša jedlo. Obaja sa schuti napijeme. Až potom sa pustíme do jedla. Z rezňa si odkrojím len kúsok aby som neurazila hostiteľa a pustím sa do šalátu. Je naozaj chutný. Pri jedle už nerozprávame. Každý z nás sa ponorí do vlastných myšlienok. Som vďačná žene s tmavými očami za jej plány.

Prednáška pre pedagogický zbor dopadla dobre. Učitelia prejavili záujem o finančné produkty, aj napriek tomu som si uvedomila zásadný fakt. Účasť na mojej prednáške dostali príkazom.
Po prednáške sa rozlúčim s Vladom a zaželám mu pekný víkend u svokrovcov. Sadám do Fiatu a vyrážam do penziónu na okraji mesta.