~ Anna ~

Kapitola 2

Izba je útulná, čistučká. Dám si sprchu a oblečiem čisté šaty. Dlhé oranžové s drobnými kvietkami.

Do chladničky dám chladiť fľašu džinu a tonik na dnešný osamelý večer s knihou. Môj najnovší objav - Linda Chopin mi bude robiť dobrú spoločnosť.

Ešte zavolám Olívii, určite čaká kedy sa jej ozvem.

Penzión má terasu. Sadám k voľnému stolu a objednávam si Fitness šalát a Kofolu. Som unavená. Uvažujem, či pôjdem hneď na izbu, alebo mám ísť na prechádzku do mesta.

"Dobrý večer slečna finančná poradkyňa." ozve sa mužský hlas. "Prajem vám dobrú chuť. Uvidel som vaše auto pred penziónom a neveril som vlastným očiam. Musel som sa ísť presvedčiť či ste to naozaj vy. A či ste v poriadku. Ten starý chren vám dal určite zabrať." Usmieva sa na mňa Peter. "Môžem si k vám na chvíľu sadnúť?" pýta sa a už si aj sadá oproti mne.

Prichádza čašníčka, pýta sa, čo si dá. Je zjavné, že sa dobre poznajú. Peter si objedná džin s tonikom a ľadom.

"Dáte si so mnou?" otočí pozornosť na mňa.

"Áno," odpoviem neisto. A keď čašníčka odíde, pre istotu sa spýtam: "Dúfam, že si už mal osemnásť. Nerada by som sa dostala do problémov."

"O mesiac mám devätnásť. Chcete vidieť aj občiansky preukaz?" smeje sa.

"Nie, samozrejme, že nie." Tiež sa smejem.

Čašníčka nám donesie drinky.

"Ja som Anna," predstavím sa. "Kľudne mi tykaj."

"Tak teda Hanička, ja som Peter." Štrngneme si pohármi.

"Aké máš na dnešný večer plány, Anna? Mohol by som ťa pozvať na diskotéku, ak nemáš nič vhodnejšie na pláne," pýta sa a čaká moju odpoveď.

"Ďakujem za pozvanie, ale už niečo mám."

"Budeš si čítať na izbe a snívať o svojom princovi?" pozrie sa na mňa vážne.

Číta mi myšlienky? Čo je to za chlapca?

"Áno," odpoviem teatrálne a upijem si z pohára s drinkom.

"Ale on nepríde. Keď z tej izby nevylezieš, tak si ťa nenájde." Pozerá sa na mňa úplne vážne.

"Pozri, Peter. Mám za sebou naozaj dlhý a namáhavý týždeň. Si milý chalan, ale mne sa dnes naozaj nechce tancovať."

"V poriadku," odpovie. Oči mu zosmutnejú.

"Čo povieš na naše mesto?" zmení tému.

"To, čo som z neho doteraz videla, je naozaj pôsobivé."

"Námestie si už videla? Je naozaj pekné."

"Nie, nestihla som, lebo popoludní som mala ešte neplánovanú prednášku pre pedagógov vašej školy," poviem s ľútosťou v hlase. A je mi to naozaj ľúto.

"Tak fajn. Ak  nepôjdeš so mnou tancovať, vezmem ťa aspoň na prehliadku mesta."

"Asi musím súhlasiť," smejem sa a dopíjam drink. Čašníčke poviem, nech mi to pripíše na izbu, a odchádzame z terasy na prehliadku mesta.

Mesto je naozaj krásne. Kvitnúce záhony kvetov, veľká fontána, letné terasy plné ľudí, na konci námestia park, kde sme sa boli najesť s Vladom, a krásny renesančný kaštieľ s fontánami na nádvorí. Pred jednou z brán sa zastavíme.

"Tu by sme mohli ísť tancovať, ak by si si to s tým odmietnutím rozmyslela," povie Peter prefíkane.

Nerozmýšľam dlho. Je naozaj milý. Čo sa už môže prihodiť?

Vchádzame do pivničných priestorov podniku s názvom Hell. Je tam hluk a alkoholový zápach. Hudba je hlasná. Nachádzame jeho priateľov. Vítajú nás s nadšením.

"Slečna finančná poradkyňa!" 

Sú tu aj jeho spolužiaci, ktorí si ma zapamätali. Dlho sa nezoznamujeme. Peter len zakričí: "Toto je Anna," a všetci ma pozdravia.

Ideme k baru. Objednávam drinky pre všetkých. Pijeme. Tancujeme. Pijeme. Smejeme sa. Pijeme a zasa tancujeme. Je to osviežujúce – ísť medzi mladých.

Zrazu DJ pustí slaďák. Som z toho trochu nesvoja, ale Peter si ma okamžite pritiahne k sebe. Akoby čalal len na to. Rukami ma chytí okolo pása, ale akosi sa mu tam neudržia. Schádzajú nižšie – hladia ma, pritláčajú pevnejšie k nemu.

Zdvihnem hlavu, aby som mu videla do očí. On sa ohne a pobozká ma. Krátky, neistý bozk na ústa.

Rýchlo skloním hlavu a opriem sa mu o hruď. Jednou rukou mi vchádza do vlasov. Hudba hrá romantickú melódiu. Chce sa mi utiecť. Ale nemám silu. V jeho objatí sa cítim príjemne. Možno to bude tým alkoholom.

Chytí mi bradu a dvihne hlavu. Musím sa mu pozrieť do očí. Znova sa bozkávame. Neisto, skúmavo, ochutnávame pery toho druhého.

Hudba dohrá. Je prestávka medzi pesničkami. Vraciam sa k stolu, Peter ide k baru objednať ďalšie pitie.

"Čo si myslíš, že robíš?" spýta sa ma jedna z Petrových kamarátok a všetci na mňa spýtavo pozerajú.

"Čo robím?" spýtam sa aj ja – a naozaj ma zaujíma odpoveď na túto otázku.

"Povedal ti Peter, ako to s ním je?" pýta sa ktosi.

Nechápavo krútim hlavou.

"Mal frajerku. Boli spolu od pätnástich. Pred rokom mala nehodu. Odvtedy je Peter sám. A smúti. Má zlomené srdce. Nikam nechodí, s nikým sa nebaví. A zrazu sa tu objaví s tebou. Ako za starých čias s Lenkou. Kedy odchádzaš? Zlomíš mu zasa srdce?"

Nerozumiem, o čom hovoria. Peter predsa vyhľadal mňa. Vie, že odídem. Ja nechcem nikomu lámať srdce. Sama ho mám zlomené.

Chcem odísť preč.

Peter prichádza k stolu a vidí, že situácia je napätá.

"Chcem už ísť do penziónu," hlesnem. Odchádzam. Na ulici ma víta čerstvý vzduch. Dýcham z plných pľúc. Srdce mi divoko bije.

Nechcem nikomu ubližovať. Aj otec Olívie mal nehodu. Zrútil sa z mosta do rieky aj s autom. Takto vyriešil svoju depresiu.  Ani som mu nestihla povedať, že čakáme dieťatko.

Zlé spomienky mi zvierajú hrudník. Kráčam dolu mestom rýchlym krokom. Počujem svoje meno.

"Anna!"

Nechcem sa zastaviť. Nechcem sa s nikým rozprávať. Peter ma chytí za rameno.

"Neutekaj mi. Prosím. Neviem, čo ti povedali, ale zabudni na to. Oni nie sú dôležití. Len my. A táto chvíľa. Ja viem, že zajtra odcestuješ. Nasadneš do svojej červenej fiatky a viac sa nestretneme. Ale… mohli by sme aspoň predstierať, že je to inak. Mohli?"

Pozerá sa na mňa. Naozaj čaká odpoveď na takúto absurdnú otázku?

"Mohli?" zašepká znovu.

Prikývnem.

Pritiahne ma k sebe. Drží ma pevne, cítim jeho mocné ruky aj hruď. Vdychujem jeho vôňu. Je príjemná a príťažlivá.

Je jednoduché klamať, že všetko bude v poriadku.

"Chcem ísť späť do penziónu. Prosím."

NOVINKY: