~ Anna ~

Kapitola 3

Cesta späť je nádhernou prechádzkou mestom. Mesto v noci vyzerá inak. Došli sme až na koniec námestia, odkiaľ sa vydávame po hrádzi popri rieke. Voda je temná, odráža svetlo pouličných lámp. S neznámym človekom, v neznámom meste. Noc je teplá, plná vôní. Nikto nič nevraví. Kráčame vedľa seba, držiac sa za ruky ako starí priatelia. Ako pár, ktorý si už všetko povedal a vie, kam smeruje.

Kam vlastne smerujeme?
Čo bude, keď tam dorazíme?
Myslíme na to isté?

Na konci hrádze je železničný most. Pred ním stojí penzión, kde dnes prenocujem. Pred vchodom sa zastavíme. V kabelke hľadám kľúče, neviem ich nájsť. Ani myšlienky si neviem usporiadať. Som unavená, vypila som priveľa drinkov a stojím tu s chlapcom o desať rokov mladším.

V mojom vnútri sa bijú zdravý rozum a moje opité ja: Veď... aj ja si zaslúžim trochu pozornosti. Chcem cítiť nehu, náklonnosť, možno si ukradnúť kúsok lásky.
Je to sebecké? Zažiť vášeň? Darujem pri tom kus seba, svojej duše.

Odkedy sa mi narodila dcéra, vyhýbala som sa vzťahom, láske, bozkom, drinkom, aj dotykom. Celé svoje ja som venovala len mojej Olivke. Keďže nemá otca, chcela som jej dať lásku za dvoch. A teraz tu stojím pred pokušením.

Rozmýšľam, ako pozvať toho mladého muža hore. Stojí o to vôbec? Čo ak ma odmietne?
Ak áno, odíde a už ho nikdy neuvidím. Na dnešný večer zabudnem a budem žiť ako doteraz.

Rozhodla som sa!

Konečne vyťahujem z kabelky kľúče a víťazoslávne nimi zaštrngám. Až vtedy si uvedomím, že Peter ma uprene pozoruje. Naše pohľady sa stretnú. Nakloní sa ku mne, chytí ma okolo drieku, pritiahne k sebe a pobozká. Tentoraz to už nie je skúmavý bozk. Je nástojčivý, žiadostivý, zmyselný. S prísľubom niečoho krásneho

-Pôjdeš hore? - zašepkám, aby ma nikto nepočul. Aby nepočuli moju malichernosť, moju pochabosť, moju zhýralosť.
Je to moja slabosť. Alebo víťazstvo?
Peter mi pozerá do očí akoby v nich pozoroval môj vnútorný boj.
- Chceš to? - odpovie otázkou.
- Áno. - šepkám a zvieram kľúče ako by to bola moja posledná záchrana. Záchrana pred čím? Pred sebou? Pred šialenstvom? Stratou zmyslov a zdravého rozumu?

"Pôjdeš hore?" zašepkám, aby ma nikto nepočul. Aby nikto nepočul moju slabosť, moju pochabosť, moju túžbu.

Je to slabosť, alebo víťazstvo?

Peter sa mi pozerá do očí, akoby čítal môj vnútorný boj.
"Chceš to?" opýta sa.

"Áno" šepnem a zvieram kľúče ako poslednú záchranu.

Záchrana pred čím? Pred sebou? Pred šialenstvom? Pred stratou zmyslov a zdravého rozumu?

Berie mi kľúče z ruky, odomyká dvere. Prečíta číslo izby. Chytí ma za ruku a potichu vystupujeme po schodoch. Pred dverami sa zastaví, pozrie na mňa. Neisto sa usmejem a prikývnem. Vchádzame dnu. Zapnem svetlo. Znova si ma berie do náručia a bozkáva. Nežne, sladko, hladí mi chrbát, prstami prechádza do vlasov.

"Odskočím si" poviem a vchádzam do kúpeľne. Zavriem dvere, púšťam sprchu.

Pozerám sa na seba v zrkadle.

"Fakt toto chceš?" pýta sa ma žena zo zrkadla.
" Áno" odpoviem.

Vyzlečiem si šaty aj spodnú bielizeň. Chvíľu sa pozerám na svoje nahé telo. Para sa lepí na zrkadlo. Dávam si rýchlu sprchu, zabalím sa do mäkkej osušky a vychádzam.

Peter sedí na okraji postele, zasvietil len lampu. Otvoril okno dokorán a číta moju knihu. Usmeje sa na mňa.

"Zaujímavé čítanie" povie a knihu odloží.
"Môžem si odskočiť aj ja?" opýta sa a pritom si ma obzerá.

"Samozrejme" prikývnem.

Peter odchádza. Ja zatiaľ vyberám z chladničky fľašu ginu a tonik. Namiešam si drink a sadnem si na kraj postele a odpijem z pohára. Myšlienky mi utekajú ako splašené kone.

Vychádza z kúpeľne — nahý, iba s uterákom okolo bedier. V rukách má poskladané oblečenie. Jeho telo je vyšportované. Učiteľka mala pravdu.

"Ty si mi neušla?" usmeje sa.

"Nie. Už sa ti to stalo?"

"Nestalo" odpovie a v očiach mu zažiari chlapčenská hravosť.

"Dáš si drink?" spýtam sa a ukážem na pohár.

"Nie, ďakujem. Dnes som mal dosť. Teraz chcem vedieť, čo robím." Položí oblečenie na stoličku, vytiahne peňaženku.

To snáď nie... on mi chce platiť? Pozerám na neho v šoku.

Peter zbadá moje rozpaky a reaguje otázkou:
"Berieš niečo?" spýta sa.

Stále sa na neho pozerám, nerozumiem, o čom rozpráva.

"Myslím antikoncepciu" vysvetlí a ukáže dva balíčky kondómov.

Až vtedy si uvedomím, že mám otvorené ústa.

"Nie, neberiem nič" odpoviem s úľavou a dopijem drink.

Položí balíčky na posteľ vedľa mňa, vezme pohár, odloží ho. Podá mi ruku. Postaví ma, pritiahne k sebe a pritlačí ma k stene. Bozkáva ma — krásne, vášnivo. Ochutnáva moje pery, nos, čelo, ucho, krk... vracia sa späť k perám. Vpúšťam ho do svojich úst. Naše jazyky tancujú tanec lásky. V brušku mi lietajú motýle. Cítim jeho vzrušenie. Už nevládzem dýchať.

"Nezhasneme svetlo?" zašepkám.

"Nechám rozsvietené, ak ti to nevadí." čaká moju odpoveď.

"Nevadí." poviem, no nie som si istá.

Znovu ma bozkáva. Potom ustúpi, pozrie sa na mňa. Uvoľní osušku, drží ju za mojím chrbtom ako plátno v kine. Usmieva sa ako chlapec v cukrárni. Ale v očiach má túžbu.

"Si nádherná" vydýchne.

A ja sa červenám od hlavy až po päty.

Osušku odloží. Pobozká ma na čelo, posadí na posteľ, jemne ma uloží. Kľakne si a roztiahne mi kolená. To, na čo sa teraz pozerá ma privádza do rozpakov.

Myslím na to ako veľmi chcem zhasnúť to svetlo. Jeho ruky kĺžu po mojich bokoch k pupku, odtiaľ do lona a pokračujú po stehnách ku kolenám. Bozkáva mi vnútornú stranu stehna od kolena smerom nahor. A keď dôjde úplne hore, vráti sa k druhému kolenu. Drobnými božtekmi zasypáva moje nohy, posúva sa vyššie a vyššie, nekompromisne s úmyslom dopracovať sa až tam... A už ma tam aj bozkáva. So zavretými očami vnímam cestičky ktoré nachádza na mojom tele. Držím sa prikrývky a kŕčovito ju zvieram v pästiach. Počujem svoj ťažký dych, svoje stony, tiché výkriky keď sa jazykom dotkne tam, na tom najcitlivejšom mieste. Dráždi ma a oblizuje.

Keď vchádza prstom dnu, nie hlboko, len na krajíčku ním zakmitá, strácam zmysel pre realitu. Roztočí sa so mnou posteľ, izba aj celý vesmír. Stále sa držím prikrývky, je to jediný pevný bod ktorý vnímam. Peter ma dráždi, neúprosne, vytrvalo ma bozkáva, špičkou jazyka olizuje a prstom kreslí malé krúžky, privádza ma tým pohybom do vytrženia.

Vesmír sa zastaví a zhasne. Hneď vybuchne jasným svetlom a žiarivými farbami. A ja vzdychám jeho meno a v ušiach počujem spev mojej krvi. Peter opúšťa spokojne moje lono a posúva sa vyššie, objavuje moje bruško, moje prsia, hryzie a dráždi moje bradavky. Posúvam sa hore na posteli aby sme si mohli obaja pohodlne ľahnúť. On si kľaká medzi moje stehná a nasadí si kondóm. Vidím aký je, vzrušený a krásny. Znova si ľahne na mňa, bozkáva môj dekolt, moje prsia, postupuje k mojim ústam. A keď sa ich zmocní nenásytným bozkom, vniká do mňa, nekompromisne do mňa zasúva svoj penis, hlboko a tvrdo, hltá moje vzdychy aj môj výkrik, chvíľku počká kým si zvyknem na jeho prítomnosť, zas odchádza von. Nie celkom. Len na okraj, a zas dnu. Najprv pomaly, opatrne, no po chvíli naberá rýchlosť, pravidelnosť. Už ma nebozkáva. Vzdychá do mojich vlasov a ja sa pevne držím jeho mocných ramien a kričím mu do pleca.
"Anna" zašepká moje meno. Ja znova preletím vesmírom až k jeho zrodu, k veľkému tresku a letím späť na paprsku svetla ktoré pri tom tresku vzniklo.

Vrcholíme takmer naraz. Peter sa zvalí na posteľ vedľa mňa, stále zadýchaný sa na mňa usmieva neuveriteľne šťastným úsmevom.

Bolo to nádherné.

Nečakané.

Zmyselné.

Nemyslela som si že niekedy ešte niečo také zažijem. Po lícach mi stekajú horúce slzy.

Peter zostáva v rozpakoch.
Keď všetko stíchne a vesmír sa znova ustáli, leží vedľa mňa. Usmieva sa. Ja plačem.

"Prečo plačeš? Ublížil som ti?" spýta sa, v rozpakoch.

"Nie" krútim hlavou a pokúšam sa o úsmev.
"Bolo to nádherné. Len… už dávno som nikoho nemala. Som z toho trochu vykoľajená. Prepáč." šepkám cez slzy ktoré sa mi nedarí dostať pod kontrolu. Chrbtom ruky sa ich snažím zotrieť z tváre. Márne.

Peter vidí že tento boj prehrávam. Bozkáva moje zaslzené líca, oči aj nos. Bozkáva ma vytrvalo, oblizuje moje slzy, hladí po vlasoch.

Už neplačem.

"Hneď som späť" povie a odchádza do kúpeľne.

Schúlim sa do klbka, a hoci je horúca noc, schovávam sa pod prikrývku. Keď sa vráti, ľahne si vedľa mňa.