Edyho anjel 

Kapitola 4

Pravda

Edy si upraví manžetový gombík, akoby hľadal oporu v geste, ktoré robí automaticky. Angelika stojí pri dverách, ruky založené, oči jemne zúžené, a on cíti, že jej pohľad je ostrejší než ktorýkoľvek výsluch, ktorý kedy absolvoval.

Ešte raz sa nadýchne, nasaje vôňu jazmínu, ktorá sa vznáša v jej byte. Vie, že ak ostane, stratí zvyšky kontroly. Ak odíde, možno stratí ju.

"Musím ísť domov," zamrmle, ale sám si je vedomý, že to neznie presvedčivo.

Angelika sa pousmeje. "Ty nemáš domov. Bývaš v hoteli." Jej tón je ľahký, ale oči ho skúmajú hlboko, akoby hľadali trhlinu v jeho brnení.

"Musím sa pripraviť do práce." Slová sú tvrdé, naučené, korporátne. Ale v hrudi mu hučí prázdno.

Nakloní sa k nemu, šepne mu do ucha: "Vezmi si dovolenku."
Jej hlas je jemný, skoro prosebný.

Edy zavrie oči. "Ja nemám dovolenky."

Angelika sa zarazí. "Nikdy?"

"Nie."

"Ani na Vianoce?"

"V Ázii nemajú Vianoce," odpovie stroho, no cíti, ako sa mu v krku zasekol kameň.

"Nechodíš k moru?"

"Nie. Vlastne… keď som služobne v krajinách, kde je more, tak som pri mori. Bol som aj na horách, na jachtách, v púšti, vo veľkomestách. Videl som celý svet. Aspoň ten dôležitý."

Slová vyslovuje s istotou, no v sebe cíti, ako mu odumiera niečo živé.

Angelika mlčí. Mlčí dlhšie, než mu je príjené. A v tom tichu Edy počuje vlastnú samotu.

Oblečie si, sako. Každý kúsok oblečenia sa mu zdá ťažší než predtým. Ako keby si na seba znova navliekal brnenie, ktoré ho chráni – a dusí.

Angelika mu podáva vizitku. Malú kartičku, ktorá sa v jeho ruke mení na symbol – súkromie, blízkosť, pozvanie za hranice jeho pravidiel.

"Tu je moje súkromné číslo. Prosím, už mi nevolaj do kancelárie. Moja koncipientka bola z toho celý deň vyvedená z miery."

"Prepáč," povie automaticky.

"V poriadku." Ale v očiach jej blikne tieň.

Chce jej povedať viac, niečo skutočné. Chce ju poprosiť, aby ho zastavila. Ale jeho jazyk je ťažký, uväznený vo vlastnej cele.

"Dobrú noc," zašepká.

"A prosím," dodá Angelika, "neposielaj mi do kancelárie kvety, ani odkazy. Ani nič osobné tam nepatrí."

"Rozumiem."

"Dobrú noc." Pobozká ho na líce. Ten dotyk je jemný, ale ostrý ako nôž. A keď za ním zatvára dvere, Edy cíti, že odchádza nielen od nej, ale aj od toho muža, ktorým by mohol byť.

****

Edy ráno vstane o piatej, presne ako posledných dvadsať rokov. Mechanicky sa posadí, zapne lampu, natiahne ruky a sadne si na podložku k meditácii. Zavrie oči, no v hlave mu hučí. Myšlienky sa prelievajú ako rozbúrené more – Angelikine pery, vôňa jej tela, jej hlas, a popri tom neúprosný šepot kalendára, tabuliek, povinností.

Dýcha zhlboka. Raz, dva, tri. Nedarí sa. Vydrží desať minút, ale sú to najdlhšie minúty jeho života. Sám sebe pripadá smiešny.

Vstane, zapne počítač. Grafy sa rozsvietia, zelené a červené čiary, čísla, ktoré mu vždy hovorili presný príbeh. Dnes mu nedávajú zmysel. Akoby boli v cudzom jazyku.

Dokážem ešte žiť tak ako predtým?

Oblečie sa a vyráža do kancelárie. Na sekundu si uvedomí, že dnes ide pomalšie. Sedí stuhnuto, no jeho pohľad je rozostrený.

Keď dorazí, je 7:03. Tri minúty mešká. Tri minúty! Zdenka, presná ako hodiny, stojí pri jeho dverách so znepokojeným výrazom.

"Je všetko v poriadku?" pýta sa ticho.

"Samozrejme," odsekne podráždene. Slovo, ktoré v jeho slovníku bežne neexistuje. Edy má vždy všetko pod kontrolou: čas, tón hlasu, aj výrazy tváre. Ale dnes – nič.

V hlave sa ozve hlas, hladký a pevný:
Ešte si sa nič nenaučil?

"Choď do čerta!" skríkne nahlas, až sa od dverí ozve škrtnutie. Zdenka nakukne dnu, vystrašená.

"Ďakujem, Zdena, všetko je v poriadku!" hovorí už pokojnejšie. Rýchlo sa postaví, zatvorí dvere a sadne si – nie za stôl, ale do kresla pre hostí. Je pohodlné, sám ho vybral, ale nikdy v ňom nesedel. Zavrie oči.

Nemôžem pracovať.

- Nemusíš takto pracovať, - ozve sa anjel.

- Ale toto som ja. Môj život. Moja práca je môj život. -

- Nie. Tvoj život má byť tvoj život. Práca má byť práca. -

- Ale potom nebudem najlepší. -

- Najlepší v čom? -

- V práci predsa. -

- Angelika si ráno pomyslela, že si najlepší. -

Edy otvorí oči. "Skutočne?" šepne.

- Možno. -

Zaklope Zdenka. Vojde opatrne, hľadá ho pohľadom po miestnosti.

"Zdenka, prosím, teraz nie."

"Je tu pán Novinský. Máte druhé rokovanie."

Edy sa nadýchne, narovná, tvári sa, že sa nič nedeje. "Ďakujem. Pošlite ho sem."

Sadne si za svoj stôl. Ruky má pevne zopnuté, pohľad ostrý. Rokovanie začína. Lenže čísla mu skáču, myšlienky sa rozliezajú. Nedokáže udržať pozornosť. Slová klienta sa menia na monotónne zvuky.

A tak, len aby to skončilo, kývne hlavou. "Áno, dostanete tú zľavu, ktorú ste chceli."

Je ticho. Novinský naňho vypleští oči. Takú ľahkú výhru ešte nezažil. Podá mu ruku, poďakuje, rýchlo odíde.

Edy sedí v kresle, stŕpnutý. Nikdy, nikdy ešte nikdy neustúpil. Nikdy nedal zľavu.

Otvorí dvere, nakukne do kancelárie svojej asistentky: "Zrušte mi všetky dnešné schôdzky," povie sucho.

V miestnosti zavládne ticho, také husté, že by sa dalo krájať.

Zdenka hľadá správne slová.
"Ste chorý, šéfe?"

"Nie."

"Zomierate?"

"Čo je to za otázku? Každý predsa zomiera!"

Zdenka otvorí ústa.

"Nie, Zdenka, nezomieram. Ešte nie. Len... asi som prepracovaný. Neviem. Beriem si dnes voľno. Aj do konca týždňa. Zrušte všetky termíny a choďte domov aj vy. Nikomu to nepoviem, nebojte sa. Ani vášmu šéfovi."
Zažartuje, aby odľahčil situáciu.
"Ale do dochádzky nám obom zapíšte, že pracujeme."

Žmurkne na ňu jedným okom. V kancelárii vytiahne zo skrinky oblečenie, ktoré tu má pripravené na piatkové žúrky. Oblečie si rifle a tričko a odchádza do garáže. Naštartuje motorku. Zvuk naplní priestor, ale v ňom je ticho a prázdno.
Odvezie sa k víkendovej chate, kam kedysi chodieval s otcom a sestrou. Tá teraz pôsobí opustene, zarastená burinou, akoby ju pohltil čas.

Odtiaľ sa pešo vyberie hore, cez les, chodníčkom až na vrchol kopca, kde je lúka zaliata slnkom. Krok za krokom mu ticho prírody sadá na plecia. Posadí sa do trávy. Vie, že v tomto čase sem nikto nepríde.

"Teraz je čas na rozhovor," povie potichu.

Anjel mlčí.

"Prečo mlčíš, keď ťa volám?!" vyhŕkne prudko.

Ticho. Iba vietor sa hrá s trávou a kdesi v korunách spievajú vtáky.

Vyzuje si tenisky a nohy ponorí do studenej trávy. Pred ním leží celé mesto, natiahnuté ako na dlani. Rád tu niekedy chodieval, keď bol mladý a mal viac voľného času.

Toto je najkrajší výhľad na mesto. Bol na každom kopci v okolí, ale len odtiaľto vidieť detailne rieku, park, dom jeho rodičov. Aj dom, v ktorom býva Angelika. A nad tým všetkým sa týči hotel, v ktorom býva on. Apartmán na najvyššom poschodí tiež poskytuje skvelé výhľady – ale je to výhľad studený, odmeraný, nedotknuteľný.

Áno. To je on. Edy. Ten, ktorý má rád všetko pod kontrolou. Ten, ktorý sa díva z výšky, aby mal prehľad.
Ale teraz prehľad stráca. Najhoršie je, že stratil prehľad v sebe. Vo svojich myšlienkach, vo svojej hlave.

Zvalí sa do trávy. Slnko mu hreje tvár. Zavrie oči. Vidí Angeliku – ako sa nad ním skláňa, hladí mu vlasy, bozkáva tvár. Usmieva sa na neho.

Spomenie si na včerajšie obavy. Aký je pri nej stratený a neistý. To ho nazlostí.

Spamätaj sa! Ak to nie je tak, ako to má byť, tak sa jej zbav! Nebude prvá. Potrebuješ sa predsa sústrediť na prácu. Biznis je dôležitý. To je to, čo ťa robí šťastným a výnimočným!

…usmievavá tvár, nežné ruky, horúce bozky… Spomienka, ktorá upokojuje. Spomaľuje. Vytvára pocit bezpečia.

... Všetko bude v poriadku. 

"Ahoj."

Edy sa prudko posadí, cíti, ako sa mu hrudník dvíha rýchlejšie, než by chcel.
"Angelika… ako si ma tu našla?"

"Volal si ma predsa."
Jej hlas je tichý, čistý, a keď sa nakloní a pobozká ho, srdce mu začne biť v tempe, aké pozná iba pri šialených jazdách. Sadne si vedľa neho, stehnom sa ho dotkne, až ho zaleje vlna tepla.

"Čo sa deje, Edy? Nie si rád, že ma vidíš?"

"Som… rád. Som vďačný za každú minútu s tebou."

"Tak prečo si včera odišiel?"

Edy odvráti pohľad, hľadá slová. "Neviem. Nie som zvyknutý… viazať sa. Mať záväzky iné než obchodné. "

Angelika sa usmeje, jemne, bezstarostne.
"Bojíš sa ma, Edy?"

Neodpovie.

A ona si sadne obkročmo na jeho stehná, pobozká ho znova – tentoraz lačne.

Jej prsty mu vyzliekajú tričko, dotýkajú sa pokožky, skúšajú jeho hranice. Edy cíti, ako sa mu myseľ triešti na tisíc kúskov.

– Ovládaj sa, Edy! –

Jeho dych sa zrýchli, ruky jej vkĺznu pod tričko, ale zastaví ho.

– Ešte nie. –

Uloží ho do trávy. Slnko ho oslepuje, ale spraví, čo chce.

– Vyhýbam sa vzťahu… Je to… Zodpovednosť… Kompromisy… Riziko… –

Angelika si vyzlečie tričko i podprsenku, ľahostajne, akoby to bola hra. Nahá, krehká, blízka. Jej prsia sa pritlačia k jeho hrudi.

"Prečo sa bojíš, Edy?" šepká, zatiaľ čo mu pery mapujú krk.
– Je to predsa obojstranné riziko. –

Prstami prechádza po hrudi, bruchu, po línii nohavíc. Každé miesto, ktorého sa dotkne, pobozká.

Rozopne gombíky na rifliach a ťahá ich dole. Nechtami ho dráždi od lýtok k vnútornej strane stehien. Edy prestane dýchať.

Aj ona si vyzlečie nohavice aj gaťky.
Posadí sa mu na brucho a do ucha mu znova zašepká tú naliehavú otázku:
"Čoho sa bojíš, Edy?"

"Nepoznáš ma, Angelika. Život nie je len krásny," povie takmer desivo. "Človek je niekedy unavený, niekedy nazlostený, podráždený… Má namáhavé dni v práci, rokovania, vyjednávania. To niekedy frustruje. Nie sú to vždy len víťazstvá. Život je niekedy kutý!"

Edy ju pritiahne k sebe a jediným pohybom ju stiahne pod seba. Rukami jej zviera zápästia nad hlavou. Drží ich pevne, cíti jej tep. Jeho oči horia, pohľad je tvrdý, dych horúci. Nemá odvahu jej povedať všetko. To, čo mu spaľuje vnútro od kedy ju spoznal bližšie. Od toho obeda u rodičov.

– Čo chceš odo mňa, Angelika? Nevieš, čo vo mne je. Som prudký. Som tvrdý. Možno viac, než unesieš. A ja ťa nechcem stratiť. Nechcem ti ublížiť. Tebe nie. Bojím sa, že keď ma spoznáš, odídeš. –

Jeho perami prejdú len temné slová:
"Nepoznáš ma."

Na chvíľu v jej pohľade uvidí záblesk váhania. Zatajila dych, jej telo stuhne.

– Bojí sa? –

Chce povoliť, pustiť ju, nechať ju odísť – ak by to chcela. Ale jej oči sa stretli s jeho. Nie je v nich strach. Je tam výzva. Odovzdanosť aj túžba po tom, čo príde.

– Neuteká. Vie, že môže. A predsa ostáva. –

Pozerajú si do očí. Jeho boky sa pohnú prudko, tvrdým nárazom do nej vnikne. Angelika vykríkne, zvuk sa mu zaryje do ramena, kam schovala tvár. Drží ju pevne, cíti, ako jej telo bojuje s jeho silou, a predsa ju prijíma.

Pustí jej ruky a ona sa pevne chytí jeho ramien.

Jej pery sa roztvoria, sotva počuteľne zašepká: "Pokračuj."

To jediné slovo v ňom niečo zlomí. Zrazu sa uvoľní, prestane bojovať sám so sebou. Je to prejav dôvery, povolenie, že môže byť tým, kým je.
Usmeje sa na ňu, pobozká ju do vlasov.

Počká, kým jej kŕč povolí, a potom pokračuje. Tvrdý, dravý, s každým pohybom vníma jej dych, jej vzdychy, výkriky, jej dotyk.
Angelika ho drží za ramená, pevne, akoby bol jedinou oporou na svete.

"Pokračuj, Edy…" šepká mu do ucha, lapajúc po dychu. Pri každom pohybe mu v ušiach zaznie bolestivý ston.

Cíti jej horúčosť. Jeho telo je živlom, ona krehká vlna, ale neláme sa – unesie ho. Spolu sa pohybujú, až kým jej výkrik neroztrhne vzduch, až kým jej telo nezasiahne prudké vyvrcholenie, ktoré ju roztriešti na milión kúskov a znova spojí. Rozleje sa pod ním ako voda, a v jej tvári je jemný úsmev, uvoľnenie, v privretých očiach uspokojenie.

Leží v tráve, vlasy rozsypané, vietor sa s nimi pohráva, slnko ich zalieva zlatom. Okolo tváre sa jej vytvorí žiarivá gloriola. Ich pohľady sa stretnú. Jej oči – hlboké, modré – sa na neho usmievajú.

"Život je riziko, Edy," zašepká, ešte stále lapajúc po dychu. "Vyber si život, nie smrť."

Edy prudko otvorí oči. Leží v tráve, lúka je prázdna, slnko pomaly zapadá. Je tam sám.

Bol to sen. Príliš živý sen.

Ale v hlave počuje hlas:
"Dovidenia, Edy. Ty vieš, ktorou cestou máš ísť."

Edy vytiahne telefón. Ticho je také ťaživé, že počuje vlastný dych. Žiadna správa, žiaden neprijatý hovor. Ani jeden z jeho známych sa nespýta, ako sa má.

Prstami bez váhania vyťuká číslo, ktoré mu dala Angelika. Vie ho spamäti. Už by mala byť doma.

"Ahoj," ozve sa neisto v telefóne.

"Ahoj. Môžem ťa vidieť?" opýta sa Edy, v hlase cítiť opatrnosť aj nádej.

"Samozrejme. Príď, som doma," povie takmer nečujne.

"Si v poriadku?" tá obava v jeho tóne ho samého prekvapí.

"Príď, prosím."

Edy zbehne dolu svahom, nohy sotva vníma. Na motorke pridá, koľko ho pustí. Pred jej domom je skôr, než si stihne uvedomiť cestu.

Vybehne po schodoch a búcha na dvere.

"Poď dnu," pozve ho. Ani na neho poriadne nepozrie.

"Si v poriadku?" zopakuje.

"Áno. Len som dnes v práci mala takú malú nehodu. Keď som odišla z pojednávania a vrátila sa do kancelárie… mala som sen. Nie, nebol to sen, bolo to ako vízia…"

Angelika sa posadí na stoličku, pohľad má unavený, akoby na ňu doľahla ťarcha celého sveta. "Dáš si víno? Včera si sa ho ani nedotkol. Ale tamto je už preč. Nalejem ti nové."

"Nie, ďakujem. Prišiel som na motorke. Tak čo sa ti teda stalo?" nechápe Edy, jeho oči sa snažia nájsť v nej odpoveď.

"No, ono sa mi to v poslednej dobe stáva častejšie. Moja koncipientka Anna tvrdí, že som prepracovaná. Ja si myslím, že mi začína šibať...

Stalo sa ti niekedy, že sa ti zdalo, že niekde si, ale v skutočnosti tam nie si? Že sa s niekým rozprávaš, cítiš dotyky, počuješ smiech detí, obeduješ s nimi… a potom zistíš, že si vlastne doma? Ja som tam bola, Edy… s tebou. Na obede s tvojimi rodičmi, sestrou a deťmi. A bolo to živé… také skutočné."

Edy jej prejde dlaňou po vlasoch, hľadá slová, no všetky sa mu zdajú smiešne a zbytočné.

"A dnes, dnes to bolo… s tebou na lúke, romantické a desivé zároveň. Ja som to cítila Edy, cítila som ťa."

V jej očiach sa ligocú slzy, nepatria smútku ani radosti – sú niečím úplne iným. Jetam strach.

"Mám ísť k lekárovi? Psychiatrovi? ... Nebolo to ako včera v noci. Bolo to… iné... A potom som v kancelárii vykríkla, Anna tam vbehla celá vydesená a ja som nedokázala chytiť dych… - Rukami sa dotkne svojho bruška. -

Bolelo to a predsa to bolo… úžasné." – slzy sa jej kĺžu po tvári.

Edy vydýchne. Úľava, ktorá ho zaleje, mu podlomí kolená. Kľakne si k nej, vezme jej tvár do dlaní. Pobozká ju – nežne, opatrne, ako by v jej perách bolo skryté tajomstvo, ktoré nechce prelomiť.

"Bude to v poriadku," šepne jej do ucha slová, ktoré už dnes opakoval sebe.

"Mám dovolenku. Celý týždeň. Prvýkrát v živote. Môžem byť tu, s tebou ak chceš. Už ťa nikdy neopustím. Nedovolím, aby ti niekto ublížil."

Ich pohľady sa stretnú, a v jej očiach prvýkrát zažiarila istota. Oprie si hlavu o jeho.

"To by bolo fajn," zašepká.

Za oknom sa deň láme do súmraku. V izbe je ticho, také, čo nevydesí, ale naplní dôverou.

A medzi nimi sa rodí niečo, čo nevie pomenovať ani ona, ani on.
Len cítia, že sa otvorili dvere – a že obaja stoja na prahu.

Koniec.

s 💛 Marianna

tvoj názor ma zaujíma:

Najnovšie články: