Jakub - medzi vetou a bozkom

Ak veríš, že láska sa skrýva v každodenných tichých chvíľach, tento príbeh ťa pohltí. Poviedka o tom, že aj keď sa všetko zrúti, niekedy stačí jedno objatie... a Jakub.

LEN PRE DOSPELÝCH!!!

18 +

Kapitola 2

Skúška zmyslov

Na druhý deň, v botanickej záhrade:

Alžbetka prichádza s taškou v ruke a so slnečnými okuliarmi vo vlasoch. Je krásna — opäť jednoducho, nenápadne. Ako jar, ktorá si nepotrebuje nič dokazovať.

"Ahoj," povie a podáva mi druhý hotdog. 

"Romantický obed v štýle: nech žije horčica."

"Hotdog o dvanástej? Som dojatý. Chýba už len šampanské."

"Na to je ešte čas," uškrnie sa.

Sadneme si na lavičku pod rozkvitnutý strom, obklopení vôňami, ktoré neviem pomenovať. Vtáky čvirikajú, deti sa smejú v diaľke a ja sa cítim, akoby som práve preskočil do iného sveta. Do sveta, kde je všetko jednoduché a správne.

Po hodinách chôdze, rozprávania a fotenia pri kaktusoch, orchideách a leknách zamierime späť do mesta. Keď prechádzame okolo nenápadnej bočnej uličky, zbadáme plagát: Ochutnávka talianskych vín – dnes od 17:00, dvor vinotéky Via Toscana.

"To znie lákavo," povie Alžbetka a zastaví sa.

"Zázračne plánovaný deň?" spýtam sa.

"Skôr... dobre načasovaná náhoda."

Ochutnávka sa koná na malom dvore s oblúkmi, medzi kamennými stenami, ktoré pamätajú lepšie časy. Všade sú kvetináče a v nich oleandre a hortenzie a medzi nimi stoly s pohármi, usmiati ľudia a slnko, ktoré sa hrá na stenách ako dieťa s tieňmi.

Sedíme vedľa seba, s pohármi rubínového Chianti v rukách. Hovoríme o ničom aj o všetkom, až kým slnko nezapadne za strechy.

A hoci sa deň začal hotdogom na lavičke, končí sa ako niečo, čo si možno raz obaja zapamätáme ako najkrajšiu neromantickú romancu nášho života.

Talianske víno, jedlo a hudba vytvárajú neodolateľnú ilúziu romantického Toskánska. Sme v srdci nášho mesta, ale akoby sme sa na pár hodín preniesli niekam ďaleko — do vínnych kopcov, kde večery nikdy nekončia.

Odchádzame z vinotéky takmer o polnoci. Sme rozosmiati, dobre naladení a šťastní. Hlava mi trochu víri od vína, ale ešte viac od nej. Od jej úsmevu, jej smiechu, jej prítomnosti.

Keď sa rozlúčime majiteľmi reštaurácie a vyjdeme do tichej uličky, opýtam sa s náznakom žartu, možno aj s troškou nádeje:
"A čo tak vyskúšať tú taliansku posteľ, keď už máme taliansky večer?"

Alžbetka sa zastaví, postaví sa na špičky a pobozká ma na líce. Jej pery sú teplé a mäkké.

"Myslím, že ešte máme čas," zašepká.

"Ale veď už je takmer polnoc," namietam, aj keď viem, že čas je teraz to posledné, na čom záleží.
"O chvíľu bude zajtra."

Vtedy sa na mňa pozrie. Nie ako žena, ktorá váha. Ale ako žena, ktorá cíti a premýšľa. Jej oči sú tmavé, vážne a plné ticha. Pomaly jej pohladím vlasy a zastrčím neposlušný prameň za ucho. V tom geste je viac ako tisíc slov.

Nakloním sa k nej a pobozkám ju. Nie opatrne. Ale dlho, hĺbavo, s túžbou, ktorú už neviem skrývať. Skúmam jej pery, vdychujem jej vôňu, cítim, ako ma objíme okolo pása a pritisne sa ku mne. Necháva sa viesť, ako keby celý deň čakal práve na tento moment.

No potom sa odtiahne. Len kúsok. Zažmurká, trochu hanblivo, trochu nežne.
"Ešte nie," povie ticho.

A ja to prijímam. Neprotestujem. Nepresviedčam. V tej chvíli viem, že na ňu môžem čakať. Že ona stojí za každú minútu, ktorú budem trpezlivý.

Odprevadím ju k bytu. Dvere sa za ňou zatvoria potichu. A ja odchádzam pomaly, s rukami vo vreckách, hlavou v oblakoch, srdcom v plameňoch. Zasnený a zamilovaný ako malý chlapec, čo práve zažil svoj najkrajší večer.

­­­­­­***

Celé leto sme si takto kradli jeden krásny deň v týždni. Počas pracovného týždňa sme boli obaja vyťažení, sobota patrila nám a nedele trávila Alžbetka so svojou mamou.

Rozhodol som sa prijať ponuku a prevziať funkciu vedúceho predajne, a tak ma pani Margitka začala postupne zaúčať do tajov novej pozície. Firma zároveň vyhlásila výberové konanie na miesto predajcu - dizajnéra, takže som sa musel venovať aj pohovorom. Prebral som augustové zákazky – aj tie, ktoré by za bežných okolností riešila ešte pani Margitka – a z práce som sa často vracal domov ako by ma pretlačili cez mlynček na mäso.

Všimol som si, že aj pani Margitka je vyčerpaná a chodieva domov unavená.

Napriek tomu som sa na soboty vždy tešil a užíval si ich naplno. Naše malé výlety s Alžbetkou boli ako cesty okolo sveta.

Poslednú augustovú sobotu sme si naplánovali výlet do Viedne. Mesto nás úplne pohltilo – prehliadka historického centra v koči, návšteva pamiatok a na záver návrat loďou do Bratislavy, aj s romantickou večerou na palube.

Do Bratislavy sme dorazili unavení, ale šťastní. Deň sme zakončili v našej obľúbenej talianskej vinárni. 

Večer plynul v tónoch príjemnej talianskej hudby a vôni kvalitného vína. Vo vzduchu sa už miešala jeseň – večerný vetrík zavše schladil moju túžbu.

Veľmi som po nej túžil. Viem, že musím čakať, ale keď som videl, ako sa aj ona striasa zimou, navrhol som, že si vezmeme fľašu dobrého vína, dáme si zabaliť Caprese a Crostatu a presunieme sa ku mne domov. Nebývam ďaleko – a je tam aj príjemná talianska posteľ, ktorú si ešte stále nevyskúšala, dodal som so žartom.

Alžbetka súhlasila.

***

pokračovanie v kapitole 3