Jakub - medzi vetou a bozkom

Ak veríš, že láska sa skrýva v každodenných tichých chvíľach, tento príbeh ťa pohltí. Poviedka o tom, že aj keď sa všetko zrúti, niekedy stačí jedno objatie... a Jakub.

LEN PRE DOSPELÝCH!!!

18 +

Kapitola 4

Straty a nálezy

Zobúdza nás naliehavé zvonenie telefónu.

Trhnem sebou, v prvej sekunde si myslím, že je to Eva — ak áno, pošlem ju kade ľahšie. Ale môj mobil je ticho. Zvuk vychádza z Alžbetkinej strany postele. Automaticky sa po ňom natiahne a náhlivo ho zdvihne:

"Prosím?… Áno… Rozumiem… Prídem hneď… Dovidenia."

Jej hlas je pokojný, ale niečo sa v ňom zlomí. Keď sa na ňu pozriem, Jej výraz je plný zúfalstva. Oči má zvlhnuté, no zatiaľ bez sĺz.

"Mama je v nemocnici," povie napokon. "V noci jej prišlo zle. Je v kritickom stave. Musím sa tam hneď dopraviť."

Neváham ani sekundu. Volám Bolt. O tri minúty už stojí auto pred vchodom. Sedíme mlčky, ona opretá o sklo, ja držím jej ruku. Stisne mi prsty, ako keby sa držala posledného pevného bodu vo svete, ktorý sa jej rúca.

Na nemocničnej chodbe sa pohybujem bezcieľne. Chodím hore-dolu, sledujem biele dvere, sestry s unavenými tvárami a pacientov na vozíkoch. Nikdy neviem, čo mám v takýchto chvíľach povedať. Po tom, čo sme v noci prežili, je toto krutý návrat do reality.

Alžbetka mi o svojej mame nikdy veľa nerozprávala a ja som sa nepýtal. Rešpektoval som jej mlčanie, hlavne po tom, ako ma pani Margitka v práci odsekla, že to nie je moja starosť. Možno som si nahováral, že mám čas... Že raz príde vhodná chvíľa.

Nemám odvahu priblížiť sa k izbe, kde leží jej mama — moja šéfka. Cítim sa ako votrelec, ktorému v tejto bolesti neprináleží miesto. No v skutočnosti by som najradšej vbehol dnu, urobil niečo, čokoľvek, aby som tú bolesť zmiernil. Pre ňu.

Keď Alžbetka konečne vyjde z izby, nemusí nič hovoriť. V jej tvári je všetko. Je zlomená. Z očí jej stekajú slzy, pery sa jej trasú, ramená sa jej dvíhajú v tichých vzlykoch.

"Dávali jej rok," zašepká mi do ramena. "Mala tu so mnou byť ešte rok."

Objímem ju. Cítim, ako sa celým telom chveje. Slzy jej zvlhčujú môj krk. Je bezmocná, stratená v búrke, ktorú nemá kto zastaviť. Hladím ju po vlasoch, šepkám: "Je mi to ľúto." Je to málo. Strašne málo. Ale úprimné.

Prichádza zdravotná sestra, nežne sa skloní k Alžbetke a podáva jej tabletku.

"Toto vám uľaví," povie mäkkým hlasom.

Alžbetka poslúchne bez slova. Prehltne liek, akoby dúfala, že aspoň on umlčí chaos v jej vnútri.

"Vezmite ju domov. Príďte zajtra ráno. Je nedeľa, dnes aj tak nič nevybavíte."

Cez okno taxíka sleduje plynúce ulice ako vo sne. Keď prídeme ku mne, uloží sa na gauč ako malé dieťa. Prikryjem ju dekou a sadnem si k nej. Sledujem, ako jej dýchanie pomaly upadá do spánku. Ticho jej šepkám, že tu budem. Že to zvládneme. Že ju milujem. Ani neviem, či ma počuje. Ale potrebujem to povedať.

Volám Eve.

Volám obchodnému riaditeľovi. Tento týždeň prevádzku z technických príčin neotvoríme. Je to najmenej, čo môžem spraviť.

V pondelok s Alžbetkou vybavíme všetko, čo treba — z pohrebnej služby, matriky, kostola. Eva nám je nablízku, bez nej by sme sa stratili. Alžbetka zostáva u mňa celý týždeň. Spí veľa. Jej oči sú červené, hlas stíšený. Ale každý večer sa ku mne pritúli o kúsok bližšie.

Až ďalšiu nedeľu ju vezmem domov. Do bytu, kde doteraz bývala s mamou. Keď vkladá kľúč do zámky, ruky sa jej trasú. Vchádza dnu pomaly, akoby vstupovala do chrámu. Do priestoru plného spomienok. Mlčky tam stojíme. Ale nezostane sama. Má mňa.

V pondelok ráno, keď prídem do práce, nájdem na stole malý zelený lístok s odkazom:

"Postaraj sa o Alžbetku. Ďakujem."

Šéfka to vedela. Cítila, že odchádza. Pred pár rokmi prekonala rakovinu. A tá sa vrátila — potichu, zákerná, rýchla. Kým lekári zistili, čo sa deje, bolo neskoro. Neliečiteľná. Nezvratná.

Alžbetka sa časom presťahovala ku mne. V mojej veľkej talianskej posteli sa nám spolu zaspáva najlepšie. Každý večer sa k nej pritúlim a cítim pokoj. Ticho. Teplo. Domov.

A hoci máme za sebou bolesť, stratu a ticho plné výčitiek, našli sme niečo, čo nás spája a je oveľa silnejšie — láska. Obyčajná, každodenná, krásna láska. Taká, ktorá nevznikla z rozprávky, ale z reality. Zo sĺz, dotykov, z obetí. Z toho, že sme vtedy stáli pri sebe.

Na stole v kuchyni máme položený spoločný plánovač. Je v ňom výlet do Benátok. Aj poznámka: "vybrať sedačku do obývačky."

Sme dvaja. A máme budúcnosť.

A každý deň som vďačný za to, že v ten deň vstúpila do predajne. Že sa na mňa pozrela tým svojím pohľadom.

A že zostala.

Koniec

***

s 💛 Marianna