Jakub - medzi vetou a bozkom

Ak veríš, že láska sa skrýva v každodenných tichých chvíľach, tento príbeh ťa pohltí. Poviedka o tom, že aj keď sa všetko zrúti, niekedy stačí jedno objatie... a Jakub.

LEN PRE DOSPELÝCH!!!

18 +

Kapitola 1

Zjavenie anjela

Už tri roky pracujem ako interiérový dizajnér pre veľmi známu a svetovo uznávanú taliansku firmu. Práca je skvelá – človek s tvorivými vlohami sa dokáže vyžívať v rôznorodosti luxusného nábytku. Jediným problémom je moja kolegyňa a zároveň šéfka. Mám pocit, že je to robot. Neustále ma sleduje ponad svoje okuliare a som presvedčený, že svojím laserovým zrakom dokáže prečítať aj moje najtajnejšie myšlienky. Nikdy nepovie nič osobné a neverím, že má nejaký súkromný život. Je vysoko pravdepodobné, že po práci príde domov a jednoducho sa vypne. K životu sa preberie až v pondelok ráno – len aby ma celý týždeň mohla sledovať pri práci.

Som rád, že vďaka prestíži našej predajne som neustále pracovne vyťažený a nemusím s ňou zdieľať trápne chvíľky ticha. Po troch rokoch spolupráce netuším, koľko má rokov ani či má vôbec narodeniny. Som si istý, že nie. Buď ju vyrobili v laboratóriu, alebo sa len tak silou vlastnej vôle vyskytla. Má najmenej sto rokov a už minimálne štyridsať rokov jazdí na malom striebornom Volkswagene Chrobák. Klientov si vyberá zhruba vo svojej vekovej kategórii – s istotou, že si prišli po značku a čokoľvek im navrhne, to aj predá. Mne prenecháva mladšiu generáciu klientov, ktorá nie je stabilná, a aj keď sa nadchne pre môj návrh, cena ich často odradí.

Aj tak mám svoju prácu rád a som hrdý na každý svoj projekt – či už predaný, alebo len založený do šanónu. Moja kolegyňa pani Margitka nikdy nemaróduje a dovolenku na Vianoce si berie s nevôľou. Stará sa o všetky rastliny v predajni s takou láskou a precíznosťou, že si človek pripadá menejcenný. Každé ráno sa im prihovára, každú jednu pozdraví, má presný harmonogram, kedy ktorú poliať, kedy pohnojiť. A ony sa jej odvďačujú nádhernými zelenými listami a mnohé aj kvetmi. Veľa zákazníčok nad nimi vzdychá, aké sú krásne – a vtedy sa zdá, že sa pani Margitke na kamennej tvári mihne nepatrný úsmev. No keď o rastlinu prejaví záujem muž, pani Margitka ani okom nemihne a jej výraz vraví: čo ty o tom vieš.

***

V jeden nudný, nevýrazný štvrtok k nám do predajne vošla žena mojich snov. Neuveriteľne krásna, jemná, usmievavá

"Dobrý deň" – pozdravila anjelským hlasom. Nikdy by mi nenapadlo, že ju stretnem práve v práci. Mladé žieňa v teniskách a modrých šatočkách s bielym golierikom a so širokým úsmevom zamierilo rovno do sekcie spálne. Hneď som jej bežal na pomoc s otázkou, či vyberá posteľ pre manželov alebo pre jedného. Zasmiala sa tak sladko... a pritom sa začervenala. Hľadá niečo len pre jedného, no chcela by širokú a pohodlnú posteľ do moderného bytu.

Obzerali sme viacero dizajnových kúskov a nakoniec sme zastali pred tou, akú mám doma aj ja. To nemôže byť náhoda. Povedal som jej, že ak sa jej páči práve táto, môže si ju prísť ku mne domov vyskúšať – a že budem veľmi rád. Znova sa zasmiala a odpovedala, že si to ešte rozmyslí. Teraz už musí odísť – mama na ňu čaká – ale isto sa ešte vráti.

Až vtedy som na chrbte pocítil laserový pohľad. Oblial ma studený pot. To nemôže byť pravda! Žena mojich snov je dcérou mojej androidnej šéfky?!

Uvidím ju ešte niekedy? Celý svet sa mi zrútil. Prečo!? pýtam sa vesmíru.

Rýchlo som siahol po vizitke a podal som jej ju so slovami: Budem dúfať, že tú posteľ prídete vyskúšať. Pani Margitka ma prepichla pohľadom, no nepovedala ani slovo. Keď odchádzala, len sucho utrúsila, že ide k lekárovi, a zmizla. A spolu s ňou aj žena mojich snov.

***

Pani Margitka po prvý raz odišla z pracoviska k lekárovi. Takže je to predsa len človek. A má aj dieťa! Vŕtalo mi to hlavou ešte chvíľu, no potom prišli noví zákazníci a práca ma pohltila. Na tú neznámu som si spomenul až doma, keď som zbadal svoju opustenú posteľ. Dlho som nemohol zaspať. V hlave mi vírili myšlienky o pani Margitke a jej dcére. Ako sa volá? Evidentne býva sama, v modernom byte. A potrebuje novú posteľ. Mám vôbec šancu, že ju ešte stretnem?

Skúšal som vymyslieť, ako by som sa mohol pani Margitky opýtať na niečo ohľadom jej dcéry. Ale každá predstava skončila fatálne – výbuchom, výsluchom, prepustením. Zaspal som až nad ránom.

Vo sne som videl pani Margitku, ako na mňa zazerá ponad okuliare, až sa jej dymí z hlavy. Spustilo to požiarny poplach. Teda... môj budík. Zobudil som sa celý upotený a vyľakaný, a takmer som nestihol otvoriť predajňu načas.

Margitka dorazila až na poludňajšiu zmenu. Bola bledšia než zvyčajne. Poliala kvety, sadla si za stôl a ani sa na mňa nepozrela. A to je ešte desivejšie. Zákazníkov bolo pomenej – takýto deň som v práci ešte nezažil. A to je piatok!

Keďže som otváral predajňu, odchádzal som domov skôr. Poprial som pani Margitke pekný víkend, no ona len kývla hlavou a ďalej ťukala do počítača. Ani sa neobzrela.

Už som bol pri aute, keď mi zazvonil firemný telefón. Viem, že to oľutujem, ale zodvihol som.

"Dobrý deň, rada by som vyskúšala tú posteľ."

"Prosím?" opýtam sa otrávene.

"Ach, prepáčte... Tu je Alžbetka Nováková. Stretli sme sa včera na predajni, v sekcii spální."

Vtedy mi svitlo. To je ONA!

Zostal som stáť ako socha. Nevedel som, čo povedať. Len som... achkal čosi nezrozumiteľné.

Vtedy ma zachránil hlas z druhej strany linky:
"Myslím, že by sme sa najprv mali lepšie spoznať. Nemyslíte?"

Konečne som sa spamätal. "Samozrejme! Môžem vás pozvať na večeru?"

"Budem rada."

"Tak... napríklad dnes večer. V ... v Starom divadle" – navrhnem prvú reštauráciu, ktorá mi napadne.

"OK, dohodnuté. Vidíme sa o siedmej. Dovidenia."

"Dovidenia." Vzdychnem do telefónu, ale ona to už nepočuje.

Okamžite volám do reštaurácie a rezervujem stôl pre dvoch. Našťastie, ešte majú jeden voľný. Letím domov ako blázon. Sprcha, oblečenie... Ale čo si dám na seba? Vždy som sa smial na filmoch, kde sa žena chystá na rande a sedemkrát sa prezlečie. Dnes čumím do skrine a som v koncoch.

Zavolám sestre. Tá mi určite poradí. Dúfam.

Je, samozrejme, zvedavá – a ja jej nemám čo povedať. Je to len prvé rande so ženou, ktorú som videl raz v živote. Ale Eva sa vypisuje, akoby som sa mal ženiť.

Už som oľutoval, že som jej telefonoval. Práve som chcel zložiť, keď konečne povie niečo rozumné:
"Vezmi si rifle a košeľu. A k tomu tenisky."

To mi mohlo napadnúť aj samému. Mohol som si ušetriť ten trápny rozhovor.

No nič...

O siedmej večer stojím pred bránou a čakám najúžasnejšie stvorenie, aké som kedy stretol...

Prišla. Neuveriteľne mi odľahlo.

Oblečená v jednoduchých žltých šatách a bielych teniskách, so širokým úsmevom na tvári.

"Dobrý večer," pozdravila.

"Dobrý večer," odpovedám a neviem sa spamätať od šťastia.

"Som rád, že ste prišli. Ani sa mi nechce veriť," poviem úprimne.

Len sa usmeje. Prejdeme do reštaurácie, usadia nás k stolu. Reštaurácia praská vo švíkoch, všade šum hlasov a cinkot pohárov a príborov. A medzi všetkými tými ľuďmi zrazu zbadám známu tvár. Eva! To snáď nie...

"Ja ani neviem, ako sa voláte," povie zrazu a podáva mi ruku. "Ja som Alžbetka."

"Ja som Jakub," odpoviem a začneme sa obaja smiať.

Ako z Perinbaby.

Celý večer je čarovný. Rozhovor plynul ľahko, bez trápnych chvíľ. Alžbetka je interiérová dizajnérka – a posteľ, o ktorú prejavila záujem, bola pre jej klientku. To ma síce trošku sklamalo, ale aj tak sme našli veľa spoločných tém. Hovorili sme o škole, promovala len minulého roku - tri roky po mne – o dizajne, hudbe, jedle, absurdných zákazníkoch aj o cestovaní. Na Evu som úplne zabudol. Keď sme odchádzali, už tam nebola. Ani netuším, kedy zmizla.

Po večeri sme sa spontánne vybrali do kina. V Maxe práve premietali film, ktorý sme obaja dlho chceli vidieť. Všetko išlo tak neuveriteľne jednoducho. Až sa mi to zdalo nepravdepodobné — stretnúť človeka, s ktorým si tak dokonale rozumiem.

Rozlúčili sme sa krátko pred polnocou. Odprevadil som ju k bytu. Na rozlúčku som dostal letmý bozk.

Ušla mi so slovami:
"Dnes sa mi to páčilo."

Zostal som stáť na chodníku s úsmevom na tvári.
Mne tiež, Alžbetka. Mne tiež.

Skoro ráno ma zobudil telefón. Volá Eva. Je zvedavá, ako dopadlo rande. Vraj sa jej Alžbetka veľmi páčila, len či nie je pre mňa primladá.
Neviem. A nechcem jej odpovedať. Už tretíkrát ľutujem, že som jej vôbec volal. Moja chyba. Položím telefón na nočný stolík, ale už nezaspím.

Je nedeľa ráno.
Čo mám robiť?

Pošlem Alžbetke správu: Ďakujem za príjemný večer.
Neodpovedá. Asi ešte spí.

Celý deň kontrolujem mobil.
Žiadna odpoveď.

V pondelok idem do práce. A teda — mám poriadne náročný pondelok. Prezentácia troch projektov. Ani neviem ako, ale všetky som úspešne uzavrel.

Pani Margitka je už zjavne v poriadku. Prepaľuje ma svojim laserovým pohľadom.

Celý týždeň sa mi v práci darí. Nepamätám si, kedy som uzavrel toľko obchodov. Ale Alžbetka sa neozvala. Ani raz.
Nie je to normálne. Neviem, čo si mám myslieť.

Na konci týždňa mi volajú z ústredia firmy.
Okamžite sadám do auta a s pocitom neistoty klopem na dvere obchodného riaditeľa.

"Ako už iste viete," začne, "pani Margitka Nováková sa rozhodla, že pôjde do dôchodku. Od septembra teda bude jej pracovné miesto voľné a my sme sa zhodli, že vám ponúkneme pozíciu vedúceho pobočky. Samozrejme, môžete si to rozmyslieť, vašu odpoveď očakávame do konca mesiaca. S novou funkciou súvisia aj výhody — zvýšenie platu, pridelenie firemného auta, ak by ste mali záujem. A, samozrejme, aj povinnosti — výkazy, zodpovednosť za tím, plnenie plánov... a tak ďalej. Podrobnosti vám vysvetlí pani Margitka."

Odchádzam z firmy viac zmätený, ako keby mi dali výpoveď.
Vrátim sa na predajňu. Pani Margitka práve robí uzávierku.

"Takže končíte?" opýtam sa.

Pozrie na mňa ponad okuliare.
"Áno."

"Zo zdravotných dôvodov?"

"Dostal si moju pozíciu?"

"Navrhli mi to."

"A prijmeš to?"

"Z akých zdravotných dôvodov?" nedám sa odradiť.

"To ťa nemusí trápiť."
Zatvorí notebook a viac nepovie.

Rozlúčim sa a odchádzam domov. Na parkovisku mi zazvoní telefón.

Alžbetka.

Srdce mi poskočí od radosti.

"Ahoj," poviem a snažím sa, aby môj hlas neznel príliš natešene, ale viem, že to úplne nezvládam.

"Ahoj, Jakub," ozve sa jej hlas, trochu opatrný, ale príjemný. "Prepáč, že som sa neozvala skôr. Bol to trochu bláznivý týždeň."

"To je v poriadku. Hlavné je, že sa teraz ozývaš," poviem úprimne.

Chvíľu je ticho. Potom dodá: "Chcela som sa ťa spýtať, či by si nemal zajtra čas. Napoludnie? Napadla mi botanická záhrada. Vraj tam rozkvitli lekná a majú novú expozíciu orchideí."

"To znie ako pozvánka, ktorá sa neodmieta," usmejem sa. "Budem tam. O dvanástej?"

"Dohodnuté. Pred hlavným vchodom."

Keď hovor zložíme, cítim, ako sa mi rozlieva po tele pokoj. A radosť. Nie silná, dramatická eufória. Skôr tiché, príjemné teplo, ktoré človeka obklopí ako deka vo veterný deň.

****

pokračovanie v druhej kapitole

ohodnoťte článok

Váš názor ma zaujíma

Najnovšie články: