Katarína a šibnutý vietor

Predstavte si leto, ktoré zmení všetko. Ona – trochu stratená, trochu smutná, no s chuťou začať odznova. On – mlčanlivý muž s nečitateľným pohľadom a rukami, ktoré vedia byť nežné aj nebezpečne váhavé. Chata v horách, výbuch vášne na kuchynskej linke, rozliate víno, rozbité ľalie – a potom veľká rodinná oslava, kde sa spomienky miešajú so smiechom a staré krivdy dostanú nečakané uzdravenie.

Romanticko-erotický príbeh o túžbe, stratách, stretnutiach aj odchodoch. O tom, že nie každý muž musí zostať – a nie každé rozhodnutie musí bolieť. Pretože niekedy sa najväčšie šťastie narodí presne vtedy, keď to prestaneme čakať.

****

Kapitola 2

Búrka

Za Orechovou lúkou zaboč doľava potom už len po lesnej ceste. Na konci je rybník, pri ňom chata. Nemôžeš to minúť. Inštrukcie sú jednoduché. Len keby som vedela, kde to je za Orechovou lúkou.

Búrka sa spustila náhle, akoby sa obloha rozhodla naraz vyprázdniť celé more. Dážď bubnuje na čelné sklo tak silno, že stierače nestíhajú odvádzať vodu. Vidím sotva na meter pred seba. Cesta sa stráca pod kolesami, zmenila sa na prudkú rieku plnú blata a konárov padnutých zo stromov. Každá ďalšia zákruta v hustom lese ma viac a viac oddeľuje od zvyšku sveta. Blesky križujú oblohu s hrozivou nepravidelnosťou, osvetľujúc na okamih pokrútené siluety stromov, ktoré sa kolíšu v prudkom vetre ako živé bytosti. Hrom prichádza takmer súčasne – mohutný, surový, búšiaci priamo do hrude.

Auto pláva ako loď na rozbúrenom mori. Ale ja pokračujem. Musím sa dostať na tú chatu!

Zvieram volant oboma rukami, takmer nedýcham. Oči mám nalepené na mokré sklo. Telefón, môj jediný spojenec, sa definitívne vzdal – obrazovka potemnela, signál zmizol. Ostala som sama, len ja a Pablo.

V mysli sa mi vynárajú scény z hororov, ktoré som prečítala.

"To zvládnem… určite to zvládnem," šepkám si popod nos. "Musí to tu niekde byť. Povedali pri jazere." Spomienky na pokyny, ktoré si opakujem v hlave, sa topia v panike.

Po hodine blúdenia lesom vidím svetlá! Je tam chata!

Aj zaparkované autá!

Srdce sa mi rozbúcha ešte viac, ale tentoraz od úľavy.

"Chata," vydýchnem, takmer som sa rozosmiala. "Našla som ju."

Zaparkujem na najvzdialenejšom možnom mieste od vchodu ktoré mi baby prenechali.

Motor stíchne, no búrka ďalej buráca. Vyleziem do dažďa a okamžite som premáčaná do poslednej nitky. Nevadí.

V kufri auta mám cestovnú tašku s oblečením a osobnými vecami, ale po tú si prídem až keď prestane pršať. Z debničky vytiahnem len dve fľaše. Zohnala som za dobrú cenu fakt kvalitný Bourbon. Držím ich pevne v rukách, je to môj príspevok na víkendový žúr. Rozbehnem sa cez lejak. Hneď na prvom kroku sa po členky zaborím do mláky. Studená voda mi premáčala tenisky. Pribehnem k dverám, samozrejme že baby dvere zamkli. Klopem. Nič. Biela pracovná blúzka je premáčaná a úplne priesvitná. Prilepila sa mi k telu a z lakťov mi steká voda. Hlavu mám sklonenú, ale aj tak mi voda steká po nose cícerkom.

Zabúcham znova a ešte hlasnejšie. Konečne sa otvoria dvere. Vtlačím sa dnu do chaty, už nechcem stáť v tom daždi ani sekundu.

"Čaute, tak som tu. Aha čo mám." Zakričím a snažím sa vyzuť premáčané plátenky bez toho, aby som si rozviazala šnúrky. Keď konečne vyhrám boj s topánkami, rozhliadnem sa po spoločnosti. Nie sú to moje kamarátky. Nie je tu ani jedna z nich. S prekvapením sa na mňa pozerá nejaká rodina. Je tu veľa ľudí rôznych generácií. Cudzie deti pribehnú ku mne a kričia – "Ahój. A ty si kto? Si Ondrejova frajerka? Si pekná."

...

Ehm... Prosím?

"Je toto chata Jozef?" spýtam sa slabým hlasom, ale odpoveď už tuším.

Smiech. Všetci sa smejú. Toto je súkromná chata - Mária.

"Ahoj, Katka," ozve sa za mnou známy hlas. Bojím sa otočiť. Ondrej?! To hádam nie!

Moje zmätenie narastá, už mi začína byť zima a drkocú mi zuby. Podo mnou sa vytvorila mláčka dažďovej vody, ktorá zo mňa steká. Asi mám horúčku a halucinácie.

"Poď moja, posaď sa ku kozubu," ozve sa ďalší známy hlas. Pani učiteľka Marienka. Prehadzuje mi deku cez ramená ako dobrá mama.

"Ondrík, zober jej tie fľaše prosím."

Ondrej mi berie fľaše. "Áno, starká,"

- Starká?- niečo mi ušlo?

Sedím pri kozube a snažím sa zorientovať. Cítim príjemné teplo ohňa. Obzerám si týchto milých ľudí a rozmýšľam, kde sa stala chyba. Bourbon som ešte nepila. Ale... netuším, ako som sa sem dostala. Prešla som cez paralelný vesmír? Alebo len... zle odbočila?

"Takto premáčaná tu sedieť nemôžeš." Prihovorila sa mi znova pani učiteľka Marienka. Prekvapene sa na ňu pozriem. Je drobná, usmievavá, s husto prešedivenými vlasmi zopnutými do vrkoča a v očiach má v tú hrejivú dobrotu, akú dokážu vyžarovať len ženy, ktoré celý život niekomu s láskou pomáhajú.

"Hneď ti nachystáme teplú sprchu a niečo suché na seba. Olinka, zlatko, prosím ťa, vezmi ju hore. Daj jej niečo zo svojho."

"Jasné starká," ozve sa z rohu miestnosti, kde sedí mladá žena s podobnými rysmi ako Ondrej. Má modré oči, veselý úsmev a vlasy ani hnedé ani blond. "Poď so mnou, hore je kúpeľňa aj moja izba. Teplá voda ti urobí dobre, a zajtra pôjdeme hľadať tvoju Chatu Jozef."

"Ďakujem vám… všetkým."

O chvíľu už stojím pod horúcou vodou, ktorá mi steká po ramenách a konečne roztápala chlad, ktorý sa mi vpil až do kostí. Stres z práce, jazdy, búrky, neistoty – všetko sa pomaly zmýva. Olinka mi nachystala mäkké tepláky, ponožky a pohodlnú mikynu s nápisom: "Terapia je fajn, ale poldeci funguje hneď ."

Keď sa vrátim späť dolu, do drevom obloženej obývačky plnej tepla, svetla a smiechu, Ondrej mi už podával šálku. "Domáci grog. A netvár sa, že ho nechceš."

V miestnosti je asi pätnásť  - ľudí rôzneho veku. Niektorí sedia na gaučoch, iní na vankúšoch na zemi, niekto sa smeje, deti sa doťahujú pri hre s kartami. Pani učiteľku všetci oslovujú starká. Práve ťahá za ruku svojho manžela – nie veľmi vysokého, zavalitého pána v károvanej košeli, ktorého som hneď spoznala. Je to ten, ktorý sa tak smial pri incidente s klobúkom.

"No poď, Janko, nenechaj sa dvakrát prosiť," smeje sa starká keď sa rozľahla hudba – nejaká ľudová melódia z rádia. Keď sa pustili do jednoduchého tanca, hneď sa pridali aj ďalší.

Stojím pri kozube, s horúcim grogom v rukách, pozorujem ich, a niečo sa vo mne pohlo. Ten obraz – rodina pohromade, smiech, dotyky, nefalšovaná blízkosť – je pre mňa zvláštne cudzí. Moja vlastná rodina je formálna, chladná, vždy s napätím ukrytým pod hladkou vrstvou slušnosti a dokonalosti. Nikdy nebol čas, nálada alebo záujem byť naozaj spolu. Tu je to iné. Cítim sa, akoby ma niekto nečakane pustil do sveta, ktorý dovtedy existoval len v príbehoch.

Z myšlienok ma vytrhla Oľa: "Nie si hladná? Starká varila halušky. A potom môžeš otvoriť ten bourbon. Všetci sú zvedaví, čo si to priniesla."

Prikývnem. "Rada. Je to aspoň niečo, čo vám môžem ponúknuť za moju záchranu."

O chvíľu už sedím medzi nimi, s tanierom na kolenách, pohárom v ruke a úsmevom, o ktorom som ani netušila, že mám. Z dažďa, bleskov a blúdenia sa stala len vzdialená minulosť – a ja zažívam celkom iné dobrodružstvo, ako som plánovala.

***

Otvorím fľašu bourbonu. Viečko cvakne, vôňa sa rozleje do priestoru a o chvíľu už nalievam a rozdávam poháriky, ktoré mi niekto podstrčil na stôl. Neviem, komu prvému, lebo všetci sa prihovárajú, predstavujú, smejú.

Pani učiteľka Marienka – teda starká, ako ju všetci volajú – si tleskne do stehien a postaví sa.

"Toto dievča," ukáže na mňa, "toto dievča bolo jedna z mojich najmilších žiačok. A najväčších spachtošov."

Zachichocem sa. Už tuším, čo príde.

"Pamätáte sa na výlet do Banskej Štiavnice? Všetci sme sedeli v autobuse, zbalení, pripravení. A Katka nikde. Ani stopa."

"Zaspala som," priznám so smiechom.

"Nie raz, dieťa moje. Nie raz!" Starká sa smeje, kýve prstom a všetci okolo vybuchnú do smiechu. "Ale keď prišla, vždy to stálo za to. S nosom červeným, očami zlepenými, ale úsmev od ucha k uchu. A v ruke nejaká kniha. Tak si získala každého."

Niekto mi doleje ďalší pohár grogu. Už neviem, koľký v poradí. Teplo z alkoholu aj zo slov mi stúpa do líc. Pozerám na tých ľudí – na ich vrásky, strapaté vlasy, detské hlasy, na smiech a vône večere, a zrazu mi v hrdle zaškriabe niečo zvláštne. Túžba. Túžba ich stretávať častejšie. Nechať sa objať touto rodinou, hoci nie je moja. Ale cítim, že by mohla byť.

Vedľa mňa si prisadne Ondrej. Ani si ho nevšimnem, až kým mi nezdvihne dlaň a niečo do nej nevloží.

Pozriem sa.

Zlatá retiazka. Jemná, lesklá. A tri prívesky. Srdce. Kotva. Kríž.

Zamrzne mi dych.

"Zostala mi v rukách… vtedy," povie ticho. "keď si sa učila lietať zo schodov. Písal som ti aj správu, ale neodpovedala si."

Pohľad mi padne na retiazku. Prsty sa mi chvejú, keď ju zvieram.

"To… to je moja. Od mojej starkej. Myslela som, že… že je navždy preč."

Pozerám na Ondreja, ako sa nenápadne usmieva, ako ma necháva držať niečo, čo pre mňa znamená celý svet.

"Ďakujem," zašepkám.

Nepovie nič. Len sa dotkne môjho pleca. A ja viem, že som tu správne.

***

Celý večer je ako z filmu. Smiech, hudba, vôňa vareného grogu, rumu a bourbonu, staré piesne, ktoré poznajú len dospelí, a deti, čo si vymýšľajú vlastné tance. Ondrej ma nečakane chytí za ruku a pozve do tanca. A mne sa chce smiať. Tancujem. S Ondrejom. Ako keby to bolo úplne normálne.

Neskôr mi Oľa ustelie posteľ vo svojej izbe. Je to útulná drevená izbička pod šikmou strechou s mäkkou perinou a poličkou plnou kníh a fotiek.

Ďakujem, dobrú noc, dvere sa zavrú.

Ale zaspať sa mi nedarí.

O chvíľu sa potichu vykradnem z izby, nohy mi šuštia po drevenej podlahe. Kuchyňa je tmavá. Nezasvecujem svetlo, nechcem zobudiť celý dom. Otvorím dvierka, chladnička zavrčí, nalejem si studenú vodu a postavím sa k oknu. Vonku stále leje ako z krhly. Blesk roztrhne oblohu, hrom sa prevalí ponad les. Neprší. Z oblohy padá vodopád.

Zrazu si uvedomím, že nie som sama.

Takmer mi vypadne pohár z ruky.

Zdesene sa otočím, keď ďalší blesk na sekundu osvetlí kuchyňu.

Ondrej.

Stojí opretý o kuchynskú linku na druhej strane miestnosti, bosý, s rozstrapatenými vlasmi a pozoruje ma. Určite tam bol skôr ako ja. "Prepáč," šepne. "Nechcel som ťa vyľakať."

"Tiež nevieš zaspať?"

Postaví sa vedľa mňa, opierame sa o kuchynský ostrovček s kamennou doskou. Obaja mlčíme. Ticho sledujeme, ako sa búrka preháňa lesom. Hromy sa odrážajú od kopcov, vietor hučí v korunách stromov.

"Máš úžasnú rodinu," prehovorím nakoniec. "Netušila som, že Marienka je tvoja starká. Možno mi to malo docvaknúť... veď máte rovnaké priezvisko."

Ondrej sa potichu zasmeje. Ten smiech má v sebe niečo domáce, pokojné.

"Ako sa ti darí v novej práci?" opýta sa. "Nechcel som, aby si odišla z firmy."

Na sekundu sa zamračím. Neviem, kam tým mieri.

Otočí sa ku mne a v tej chvíli blesk roztrhne nebo. Na zlomok sekundy zbadám jeho tvár, tie šťastné, zasnené modré oči, ktoré si pamätám z nášho prvého stretnutia... a z toho pádu zo schodov.

"Prečo?" opýtam sa trochu neisto, možno až hlúpo.

"Lebo mi je s tebou dobre," povie jednoducho. "Páči sa mi, ako sa smeješ. A ako snívaš o hrdinoch - tých svojich hororových kníh."

Zasmejem sa. Ticho, s úľavou.
"No, dnes som jeden taký malý horor zažila, keď som sa stratila v lese. Priznám sa, že mi nebolo všetko jedno."

Prikývne, no neodvráti pohľad.
"A priviedlo ťa to sem. K nám... Ku mne."

Pozriem sa smerom, kde tuším jeho tvár. Je tam ticho, len búrka nám hrá áriu. A vtom cítim jeho dych na svojej pokožke.

Pobozká ma.

Krátko, opatrne. Skúmavo.

Zadržiavam dych.

Neviem, čo mu mám povedať. Ale možno to teraz ani nie je potrebné.

****

Ráno už neprší.

Chcem zdvorilo odmietnuť raňajky, no Marienka má jasný postoj: "Do lesa ťa hladnú nepustím. Jesť sa musí. Aj keby sa nebo pretrhlo."

Usmejem sa, ďakujem a nakoniec si dám aspoň krajec chleba s domácim lekvárom a teplý čaj. Je mi to vlastne veľmi príjemné.

Vzduch je čerstvý, sýty, prevoňaný mokrou hlinou a hličím. Na oblohe sa konečne ukazuje kúsok modrej. Kým si na nohy ťahám stále trochu vlhké tenisky, pozriem cez okno na les, ktorý včera vyzeral ako scéna z katastrofického filmu.

Blato čvachtá pod nohami, ale to vôbec neprekáža. Je krásne.

Chata Jozef, ktorú som včera v búrke hľadala, je odtiaľto naozaj kúsok. Odbočku som minula asi o desať kilometrov. Dnes som tam za dve minúty. Včera mi to trvalo takmer hodinu a kopec nervov.

Aj telefón sa konečne spamätal a po ťažkej noci znova chytil signál.

Lúčim sa s rodinou, ktorá ma prijala, akoby som bola ich vlastná. Marienka ma objíme, Oľa mi ešte podá mikynu "pre istotu", a Ondrej... len sa usmeje. Ten pohľad si nesiem so sebou.

Odchádzam tam, kam som vlastne pôvodne mierila. K svojim kamarátkam, ktoré — som o tom presvedčená — teraz niekde hystericky zvolávajú pátracie tímy.

Keď prichádzam k rybníku a míňam smrekový lesík, z diaľky ich zbadám. Sedia na lavičke pred chatou, tváre otočené k slnku, vychutnávajú ranné teplo. Vôbec nevyzerajú vystrašene.

Keď ma zaregistrujú, vstanú, mávajú rukami, a bežia mi naproti.

"Kde si sa flákala? Mysleli sme, že si ešte v robote!"
"Veď som vám písala..."
"Signál bol na figu. Mysleli sme, že ťa búrka chytila v meste tak si zostala doma."

Objímeme sa. Všetko je v poriadku. Aspoň navonok.

Ale moje myšlienky, nech sa snažím akokoľvek, zalietajú naspäť.

K tej chate.
K tomu teplu, smiechu, vôni grogu a halušiek.
K Marienke. K Oľge. K ľuďom, ktorí si v daždi navzájom držia dáždnik nad hlavou.
A hlavne — k Ondrejovi.

K jeho dotyku. K tomu letmému bozku v tme, ktorý mi stále páli pery.

Najnovšie články: