kvety smrti

Kvety smrti – romantika pri sviečkach, napätie medzi riadkami

Stretli sme sa v knižnici. Chcel moju knihu. Ja som ju držala pevne.
A tak sme sa dohodli… že ju prečítame spolu.
Jedna kniha. Dve duše. A jedenásť mrazivých poviedok, ktoré nás zavedú na zvláštne miesta:

kaviarne, tmavé lesy, cintoríny… a opustené vagóny.Pri hororových príbehoch sa človek túli… zo strachu.
Ale niekedy je to len výhovorka.
Prečo má jeho dotyk také účinky? Prečo mi číta z knihy a zároveň z hlavy?
A čo keď sa ten najnapínavejší príbeh nedeje na stránkach knihy, ale medzi nami?

 Pre všetkých, ktorí veria, že kniha dokáže spojiť srdcia… aj keď vonia po smrti.

 Sleduj príbeh Izabely a Mateja a zisti, či láska prežije aj poslednú stránku.

Kvety smrti – keď láska vonia ako strach

Izabela a Matej

Konečne. Po mesiacoch čakania, dennodenného kontrolovania online katalógu, nekonečných pohľadov na "vypožičaná do: neurčito" je kniha Kvety smrti späť. Dýchanie sa mi zrýchli, keď vojdem medzi police. Oddelenie hororu. Polička tretia zľava, štvrtý regál zdola. Už to mám v oku. Viem presne, kde bude. Položená na polici "H",

A tam... tam na mňa čaká. Samotná, krásna, kričí: zober si ma. Natiahnem ruku. S napätím som vykročila k polici, ruka pripravená, srdce rozbúšené, a potom sa to stalo...

Tmavé oči, nevinne rozstrapatené vlasy a ten typ čitateľskej posadnutosti, ktorý vo vzduchu cíti len iný knihomoľ. Tiež vystrel ruku. V tej istej sekunde. Naša koža sa dotkla. A nie, nebol to romantický filmový moment.

"Prepáčte," poviem s mierne nepriateľským úsmevom. "Táto kniha je moja."

"Naozaj?" otočí sa ku mne a zdvihne obočie. "A ako presne ste si ju rezervovali? Mentálne?"

"Nie, emocionálne. Čakala som na ňu celé mesiace. Tá kniha ma potrebuje. Cíti to. Venuje sa temnej romantike – a to je moje celé ja."

"Zaujímavé," nakloní hlavu. "A ja som si práve myslel, že mám dnes konečne šťastie. Ale očividne to bude duel."

Pozrieme sa jeden na druhého. Obaja držíme obal knihy. Ani jeden nepúšťa. Vzduch medzi nami iskrí. Nie len napätím, ale aj... niečím iným?

Kvety smrti sa trasú medzi našimi rukami ako vo víre osudu.

Je čas na ženské zbrane...

Nie, nevyškriabem mu oči. Zatiaľ. Najskôr skúsim ženskejšiu stratégiu. Hodím veľký úsmev – ten, čo trénujem len pri mimoriadne dôležitých príležitostiach.

Prosebne sa naňho pozriem a jemne vystriem chrbát. Prsia v pozore, ako dvaja malí vojaci pripravení brániť vlasť. Tento boj nevzdám len tak.

"Prepáčte, viete…" začnem sladko, "už veľmi dlho sa snažím túto knihu dostať. Naozaj mi na nej záleží. Kvety smrti. To nie je len kniha. To je osud."

Pozrie na mňa. Trochu zmätene, trochu očarený. Ale nenechá sa tak ľahko odzbrojiť.

"Hm… A čo vy vlastne viete o hororových knihách?" spýta sa s nadvihnutým obočím, ako keby práve vyhlásil súťaž v literárnej zdatnosti.

Aha. Takto sa hráme.

"Dosť na to, aby som vedela, že v tretej kapitole tejto konkrétnej knihy hlavná postava zistí, že vrahom je—"
"Ššš!" sykne a rukou si zakryje uši. "Nehovorte nič. Nečítal som ju ešte."

Poriadne som trhla knihou. Ako rytier vytŕhajúci meč z kameňa. Víťazne som si Kvety smrti pritisla k hrudi ako poklad. Jeho ruky ostali vo vzduchu, mierne zaskočené, akoby práve chytil bublinu a tá mu praskla medzi prstami.

Zažmurkal.

Neveriacky na mňa pozerá, akoby nemohol uveriť, že som mu ju takto elegantne vyfúkla.

"To ste vážne práve…?"
"Áno," usmejem sa sladko a jemne si popravím kabelku na pleci. "Literárna karma, drahý."

Mohol by som vás pozvať aspoň na kávu? A ak spolu prečítame prvú poviedku, kúpim vám aj koláč.

Nadýchla som sa. Poviem nie. Určite poviem nie.

"Tak fajn. Ale ja si beriem kávu s mliekom a veľa šľahačky. A Kvety smrti si aj tak odnesiem domov."

Nikto mi nevezme môj ťažko vybojovaný horor. Aj keby mal také oči, že by som pre ne bola ochotná prečítať motivačnú literatúru.

Vo vnútri sa však ozývali dve ja. Jedno kričalo: Si normálna? Dobre vyzerajúci chlap ťa pozýva na kávu a ty bojuješ o knihu ako mama levica o mláďa?
A druhé odpovedalo: Táto kniha bola na mojom wishliste dlhšie ako moje posledné dva vzťahy dokopy. Takže áno, som veľmi normálna.

Kaviareň U Tichej múzy

Sadli sme si do malej, tichej kaviarne, kde bolo viac kníh ako ľudí. A to je presne ten pomer, aký som vo vzťahoch preferovala.

Položila som Kvety smrti medzi nás. On sa na ňu pozrel s rešpektom, akoby to bola posvätná relikvia.

Kniha ležala medzi nami, otvorená, pripravená rozprávať.

Niečo v tom príbehu liezlo pod kožu. Jeho ticho počas čítania bolo iné než zvyčajne – sústredené, až zamrznuté. Zakaždým, keď sa v texte objavil náznak chladu, ako keby sa ochladilo aj v miestnosti.
Obaja sme sa občas pousmiali – z nervozity, nie z humoru.

A potom, keď som zatvorila knihu, nebolo o čom hovoriť. Stačilo, že sa naše pohľady stretli a obaja sme vedeli, že budeme pokračovať. Nie pre príbeh. Ale pre tú zvláštnu blízkosť, čo sa medzi riadkami rodila.

Pozrel na mňa a povedal:
"A čo keby sme si každý príbeh prečítali spolu? Dáme si stredu a sobotu? Ráno, večer, vždy niekde inde."

Zamyslela som sa. Bolo to... zvláštne. Neznámy muž, spoločné čítanie, rituál. Ale neznelo to desivo. Skôr trochu ako dobrodružstvo, aké zažívajú ľudia vo filmoch – alebo v knihách.

"Dobre," prikývla som. "Ale nabudúce sa stretneme na miestnom cintoríne. Sobota večer. Ty donesieš kávu. Ja upečiem sušienky."

"Cintorín?" zdvihol obočie.
"Prečo nie?" oprela som sa. "Téma knihy je jasná. Smrť. Strach. Des medzi náhrobnými kameňmi. Ideálne."

Zasmial sa. Taký ten smiech, ktorý sa nehrá.
"Znieš ako niekto, kto by mal vlastnú sekciu v tejto knihe."

"A ty znieš ako niekto, kto číta horory, ale potajme si potom necháva zasvietené svetlo," odvetila som s úškrnom.

Naše pohľady sa stretli nad knihou.
A zrazu som si uvedomila, že niekedy treba bojovať o to, čo chceš. Aj keď je to len kniha.
Lebo možno... je to začiatok príbehu, ktorý sa nenapísal ešte ani na prvú stranu.

Na cintorín som okrem sušienok doniesla deku a pre istotu aj baterku. Niežeby som sa bála... ale v noci medzi náhrobkami sa odvaha občas tvári, že je na dovolenke.

Matej ma prekvapil. Aj on doniesol deku – o čosi väčšiu a chlpatú, takú tú "Netflix and nap" verziu. A baterku v tvare starodávneho lampáša. Takého, aký by nosil lovec duchov alebo mierne psychopatický strážca cintorína z devätnásteho storočia.

"Fakt sila," uškrnula som sa, keď ho vytiahol z tašky.
"Retro hororová estetika. Treba dodržiavať žáner," pokrčil plecami.

Bola nečakane chladná noc. Taká, čo štípe do prstov, aj keď máš ruky hlboko vo vreckách.
Ale deky pomohli. A teplá káva ešte viac. Sedeli sme na okraji lavičky medzi dvoma starými lipami, niekoľko krokov od najstarších hrobov, kde už mená sotva čítať. Sušienky voňali po škorici. Vzduch po mokrej tráve.

Otvorila som knihu na druhej poviedke. Volala sa Vegánka.

Čítala som pomaly, občas sa pozrela naňho. Počúval so zatvorenými očami, prsty obtočené okolo pohára s kávou.

Vietor sa preháňal medzi hrobmi a stromy sa hýbali tak, akoby sa medzi nimi niekto prechádzal. Z diaľky bolo počuť vlak. A v niekde na konci cintorína sa niečo pohlo.

Obaja sme sa k sebe otočili s rovnakým pohľadom: Počul si to?

"To bol vietor," povedal.
"Alebo vegánka, čo si ide po svoje nočné sušienky," dodala som a obaja sme sa rozosmiali. Ticho, aby sme nevyrušili hroby. Lebo... vieš ako. Pre istotu.

"Povedz mi, že si nepriniesla tofu sušienky," povedal nakoniec.
"Neboj, je tam maslo. A duša jednej prepraženej sliepky," uškrnula som sa.

Druhá poviedka bola fakt napínavá – a temná, oveľa viac než prvá. Slová v tme zneli inak, ťažšie. Kde-tu zafúkal vietor a nad nami zaškrípala vetva.
Ani jeden z nás to nekomentoval.
Len sme sedeli pod dekou, čoraz bližšie k sebe.

Bola mi zima. To som si aspoň opakovala. Možno preto som sa k nemu nenápadne pritúlila. Možno preto som sa zachvela, keď sa jeho rameno dotklo môjho.
Lenže to nebolo len zimou.
A ja som to vedela.

V jeden moment sme zostali ticho.
Poviedka skončila. Nikto nič nepovedal.
Baterka–lampáš osvetľovala len kúsok chodníka pred nami. Náhrobky zmizli v tme, ale bolo ich cítiť. Ticho, prach, dlhé roky spánku.

Matej sa ku mne trochu naklonil.
Nádych.
Moje pery sa pohli, niečo sa mi chcelo povedať – čokoľvek, len aby som potlačila to zvláštne, zradné nutkanie...
Bozk.
Nie, Izabela.
Nie takto rýchlo.
Nie na cintoríne.
Nie, keď ešte stále nevieš, čo chceš.

Ale bol tam. Blízko. Jeho dych. Jeho pohľad. Tá tichá otázka medzi nami.

A vtom...
Zachrapčanie.

"Toto nie je miesto na rande!"
Prudko sme sa od seba odtiahli.
Z tmy sa vynoril starý muž v kabáte, s baterkou a kľúčmi na veľkom krúžku, ktoré zacinkali ako varovanie. Správca cintorína.
Vyzeral ako z ďalšej poviedky.
"Zatvárame. Nechcete tu byť po polnoci," dodal s nejasným tónom, v ktorom bolo čosi viac než len prísnosť.

Zbalili sme veci v tichosti. Ani jeden z nás sa už nesmial.

Až pri bráne, keď sme vyšli späť na ulicu osvetlenú lampami, sa ma Matej spýtal:
"V sobotu knižnica alebo les?"

Chcela som povedať knižnica. Bezpečne, osvetlene, civilizovane.
Ale niečo vo mne – to niečo, čo sa pred chvíľou chcelo nakloniť a pobozkať ho – potichu zašepkalo:
"Les."

Tretie stretnutie. Tretia poviedka. Vadí–nevadí.
A les.

Na čistinke sme si spravili malý táborák. Nie nič dramatické, len také tie správne plamienky na opečenie slaniny a špekáčky.
Matej doniesol fľašu vína. Drahšieho, než by som si k hororu v lese sama otvorila. Ale on to bral ako rituál.
Možno preto som ho ešte nepobozkala. Bol až príliš... pozorný.

Čakať na tmu sa zdalo byť romantické.
Realita bola trochu iná.
Keď sa zotmelo, les začal dýchať.
Nie pokojne. Hlboko. Dunivo.
Tráva zašumela tak nahlas, že som si bola istá, že sa k nám niečo blíži.
A to sme ešte nezačali čítať.

Sedeli sme na veľkej deke, pod obrovským dubom. Jedným z tých, ktoré by mohli byť portálom. On nalial víno do plastových pohárov a zapálil baterku, ktorú položil na peň ako improvizovanú lampu.
Obaja sme boli ticho.
Slová v nás bublali, ale nechceli von.

"Začneme?" spýtal sa napokon.
Prikývla som.

A tak začal čítať.
Vadí–nevadí.
Poviedka, ktorú by som si cez deň prečítala za desať minút, sa teraz vlievala medzi nás pomaly ako dym.
Každá veta sa držala vo vzduchu o sekundu dlhšie. Každé slovo sa mi usadilo na pokožke ako dotyk, ktorý sa nechce rozplynúť.
A ja...
Sedela som pod dekou s veľkými očami prilepenými na knihe, ale v skutočnosti som každú vetu počúvala dvakrát – raz v jeho hlase, druhýkrát vo vlastnej hlave, ktorá začínala byť podozrivo zahmlená vínom.

Cez čistinu prebehla srna.
Na okamih sme stíchli.
V diaľke sa ozvali psy.
Prudko som sa k nemu naklonila. Podvedome. A zostala som tam. Blízko.

Baterka sa pošmykla a skĺzla do trávy.
"Počkaj," zašepol a natiahol sa po ňu. Zároveň sa ozval čudný zvuk hneď vedľa nás. Šuchot. Hrubý, nočný.

"Ježkovia," povedal.
Rodina fučiacich ježkov si to razila cez papradie rovno popri našej deke.
Zasmiali sme sa – potichu, s uľahčením, ktoré hraničilo s hystériou.

A potom...
Zhora, z tmy medzi konármi, zaznel výkrik.
Hlasný, náhly.
Len sova.
Ale ja som to nečakala. Ani v najmenšom.
Slová mi zamrzli v hrdle.
Dookola nášho malého sveta sa usadilo napätie. Také to tiché, medzi slovami.
Dívala som sa na neho.
Na jeho oči, ktoré sa chvíľu na mňa pozerali inak. Hlbšie. Jemnejšie.

A zrazu som si bola až bolestivo vedomá toho, ako blízko k nemu som.
Ako teplo je pod dekou.
Ako veľmi by som chcela cítiť jeho pery.
A ako veľmi sa toho bojím.

Čo bude potom?
Keď knihu dočítame.
Keď zhasneme baterku.
Keď sa prestaneme tváriť, že sú to len stretnutia kvôli literatúre.

Tieto myšlienky mi vírili v hlave spolu s vínom.
A hoci som nepovedala nič, viem, že ma vnímal.
Ten môj boj. Tú tichú búrku medzi túžbou a strachom.

A on ju nenarušil.
Len položil ruku vedľa mojej. Blízko, ale nie úplne.
Dovolenie. Neistota.
Rovnaká ako vo mne.

Keď Matej dočítal, neodľahlo mi.
Nebol to ten typ konca, po ktorom sa človek usmeje, natiahne a povie si: "To bolo dobré."
Bola to poviedka, čo sa drží pod kožou.
A ja... som cítila, že mi niečo chýba. Že stále niečo musím riešiť.

pokračovanie na strane 2