Pridaj alebo Spomaľ?

Prvýkrát ju uvidel vo vlaku. Nebolo to nič dramatické, žiadne filmové zrážky pohľadov, len obyčajný moment, keď si oproti nemu sadla dievčina s kabátom väčším, než bol jej strach z cudzích ľudí. V rukách držala knihu, ktorú nečítala. On predstieral, že sleduje krajinu za oknom, ale v skutočnosti pozoroval jej prsty – ako bubnujú do okraja strany, ako by si sama pre seba udávala tempo.

Nebol odvážny muž. Vždy čakal, kým veci prídu k nemu samy. Ale ona bola iná. Z nej sálala netrpezlivosť, nepokoj. Bola ako iskra pripravená preskočiť.

Keď vlak zastavil, obaja vystúpili. Mesto ich privítalo chladným vetrom, ktorý jej rozfúkal vlasy do všetkých strán. „Máš zápalku?“ opýtala sa odrazu, akoby mu bola dávno známa.

„Nefajčím,“ priznal.

„Škoda,“ uškrnula sa. „Ale aspoň si zapamätám, že si nudný.“

Smiala sa vlastnému vtipu, on sa usmial jej smiechu. A odvtedy sa to rozbehlo — stretnutia, čo začali byť náhodné a skončili pravidelné.

---

Ona vždy hovorila: „Pridaj.“

Keď išli mestom, ťahala ho do uličiek, do klubov, na miesta, kde hrala hudba tak hlasno, že ju cítil v hrudi.

Keď rozprávala, slová sa jej kotúľali ako kocky, nikdy nevedel, čo padne.

On jej zase šepkal: „Spomaľ.“

Brával ju k rieke, kde ticho znie inak, brával ju do kníhkupectiev, kde vonia papier a prach, brával ju na lavičky, kde stačilo pozerať na ľudí a domýšľať si ich príbehy.

Dva svety. Ona chcela zrýchliť, on brzdiť. A predsa — fungovali. Lebo každý potreboval to, čo mal ten druhý navyše.

---

Raz večer, keď sedeli v kaviarni, on sa odvážil. „Vieš,“ začal pomaly, „bojím sa, že keď pridáme, stratíme cestu. A keď spomalíme, nedôjdeme.“

Ona sa zahľadela do jeho očí a bolo to prvýkrát, čo neodpovedala okamžite. Pohrúžila sa do ticha, čo bolo na ňu nezvyčajné. A potom povedala:

„Možno nejde o to, ako rýchlo. Možno ide len o to, že ideme… spolu.“

Jej prsty sa dotkli jeho ruky. Bol to dotyk, čo nevyriešil nič, a predsa vyriešil všetko. Lebo odpoveď nebola v tempe, ale v súhre.

---

V ten večer, keď sa po daždi leskli ulice ako rozliate sklo, ju zaviedol do svojho bytu. Neplánoval to – ona sa smiala, že má premočené topánky, a on iba nechcel, aby prechladla. Ale pravda bola iná: chcel vedieť, či aj za zatvorenými dverami bude rovnaká iskra, alebo sa vytratí spolu s ruchom mesta.

Keď vstúpila, rozopla kabát a zhodila ho na stoličku, akoby bola doma. Prešla sa, pozrela na knihy zoradené v policiach, prstami prešla po chrbtoch. „Tak toto je tvoj svet,“ zašepkala.

On stál pri dverách a len prikývol.

Potom k nemu otočila hlavu, vlasy jej ešte kvapkali. „Tak čo, spomalíme?“

Urobila krok, dva, a už bola pri ňom. Cítil vôňu dažďa na jej pokožke, cítil jej dych blízko.

Nebol z tých, čo sa vrhajú do bozkov. Chcel najprv pozorovať, dotknúť sa prstami, spoznať, ako sa jej telo chveje. Jeho ruky váhavo prešli po jej ramenách, po vlhkých vlasoch, až k jej krku. Zastavil sa, akoby sa pýtal.

Ona však nečakala. „Pridaj,“ zašepkala a jej ústa sa dotkli jeho. Bozk bol najprv prudký, ako náraz vetra, ale on ho spomalil, natiahol, nech trvá. Bolo to zvláštne – jej túžba zrýchľovať sa lámala o jeho pokoj a namiesto chaosu vznikla harmónia.

Padli na gauč, no nebolo to uponáhľané. Ona ho strhávala, ťahala, a on jej telo krotil, akoby ju učil počúvať vlastný tlkot srdca. Jej smiech prerývaný šepotom, jeho ticho prerývané dychom.

V jednej chvíli sa odtiahla, oči jej žiarili: „Vieš, čo je na tebe najnebezpečnejšie?“

„Čo?“ spýtal sa zadýchane.

„Že aj keď spomaľuješ, mám pocit, že padám rýchlejšie.“

Zasmiali sa obaja, no smiech sa rozplynul v dotykoch, čo sa menili na rozhovor bez slov. A v tej noci pochopili, že tempo nie je cieľ – je to hra. Raz pridáš, raz spomalíš. Raz si iskra, raz plameň.

Ale spolu horíte ♥️