smaragdový prsteň

✨ Romantický príbeh:

Viedeň, jeseň roku 1782

Hoci salón vyžaroval bohatstvo a lesk, ona vnímala len jeho pohľad. Gróf von Linden sa ku mne naklonil, akoby sme boli sami — a nie obklopení stovkou dvoranov.

"Niekto sa pokúsil kúpiť moju priazeň," povedal potichu a zamatovo. "Ale ja dávam prednosť priamym gestám."

Vložil mi do dlane drobnú škatuľku z ružového dreva. Otvorila som ju a zalapala po dychu.

Smaragd. Prsteň so zeleným kameňom, aký som doteraz videla len na obrazoch kráľovien. Opatrený jednoduchým gravírovaním:

"Mňa si nevybrala náhoda."

"Je to... pre mňa?" zašepkala som.

Prikývol. "Nezaujíma ma vaša výška v spoločenskom rebríčku. Zaujíma ma váš úsmev, váš smiech... a to, že keď odchádzate, celý svet zbledne."

Niekde v diaľke začali hrať husle. Prsteň mi sadol presne. A s ním aj jeho ponuka. Nezvyčajná, smelá, nežná. Ako on.

Vzduch zhustol, keď ma gróf odprevadil do záhrad. Svieži večer voňal ružami a lístím, ktoré sa pod našimi krokmi chvelo ako tajný šepot. V tmavých zákutiach osvetľoval chodníčky len bledý mesiac, ktorý nám bol tichým svedkom.

"Je vám lepšie?" opýtal sa tlmeným hlasom.

Prikývla som, lebo slová sa mi zasekli v hrdle. A v tej chvíli sa ku mne sklonil tak blízko, že sa mi zastavil dych.

Nečakal na povolenie. On nikdy nečaká.

Jeho bozky ma odzbrojili. Najprv nežné, skusmé, potom nástojčivejšie, lačnejšie. Všetok lesk salónu zostal ďaleko za nami – tu som len ja a on. Jeho prsty sa mi kĺzali po šiji, až kým nenarazili na šnúrky korzetu. Zadržala som dych.

Šnúrky povolili. Cítila som, ako mi uväznené telo konečne nachádza voľnosť – a zároveň horí v očakávaní. Jeho ruky boli smelé, ale nikdy nie hrubé. Láskal ma, akoby bol každý môj nádych krehký, a predsa tak vášnivo, že som stratila vôľu vzdorovať.

Svet sa zúžil len na tlkot môjho srdca, na chlad perál na pokožke a na jeho horúci dych, ktorý mi šepkal, že už niet návratu.

pokračovanie na ďalšej strane: