18+ ~ Ovidius ~ 

Kapitola II. – Tichý odkaz

Byt bol tichý, len občasné klopnutie dažďa o parapet pripomínalo, že vonku je stále noc. Položil kabát na stoličku, rozopol si košeľu a siahol po knihe, ktorú mu dala:

Publius Ovidius Naso – Metamorfózy

Obal bol tmavý, elegantný, hladký na dotyk. Prechádzal prstami po hladkom papieri a cítil zvláštny nepokoj, akoby mu v rukách ležal kľúč, ktorý odomyká viac než len príbeh.

Otáčal stranu za stranou – a medzi stránkami čosi ležalo. Malý zložený papierik, tenký ako suchý list zo stromu. Roztvoril ho. Písmo bolo drobné, ženské, napísané atramentovým perom:

Ak chceš zažiť viac, príď.

Zajtra večer o desiatej .

Zadný vchod.

Corinna

Potom pozrel do knihy, prečítal verš, ktorý mu padol do očí:

"Môj driek sa poddáva tvojmu dotyku,
som ľahká korisť — tvoje šípy už poznajú cestu k cieľu,
sú doma v mojom vnútri viac než vo svojej kuši."

Čítal tie slová nahlas, ale akoby ich počul v jej šepote. Vzduch zhustol, telo mu stŕplo a v hrdle sa mu zasekol dych. Nebola to len báseň – bolo to pozvanie, výzva, priznanie. V hrudi sa mu zdvihlo teplo, ktoré nevedel potlačiť. 

Slová z knihy mu prenikli pod kožu a zmenili sa na realitu, ktorú cítil všade – v prstoch, v hrudi, medzi stehnami.

Zostal sedieť s papierikom v ruke. Bol to len vtip? Náhodný odkaz, zabudnutý v knihe? Alebo pozvánka, ktorú mu podsunula?

No skutočné rozhodnutie sa už stalo. Ovídiove slová v ňom otvorili dvere, ktoré už nechcel zavrieť. Bolo to pozvanie, ale aj proroctvo.

Zapálil si cigaretu, ani ju nedofajčil. Dych mal krátky, telo napnuté. Každý obraz, každá myšlienka smerovala k nej. Keď uhasil ohorok, vedel, že je chytený. Že táto noc už nebude patriť spánku. Že už kráča po ceste, z ktorej sa nevracia späť.

Vedela presne, čo robí, keď mu tú knihu dala. A on vedel, že zajtra pôjde.