18+ ~ Ovidius ~
Kapitola V: Znovuzrodenie
Zostal. Túžil po nej a obetoval by tejto túžbe všetko, čo by si žiadala. Na posteli ležala ďalšia kniha, no bez zaváhania ju presunul na nočný stolík. Vnímal už len jej telo. Bolo hypnotické, ako plameň, ktorý ho pohlcoval. Strácal sa v jej očiach a keď hladil jej pokožku, mal pocit, že sa mu pod rukami mení na oheň, žeravý a neuhasiteľný.
Ona stála pri okne, vlasy jej splývali na ramená a svetlo lampy im dodávalo zamatový lesk. Keď sa otočila, jej oči sa stretli s jeho. Nepovedala nič – a predsa mu povedala všetko. Urobil krok, ďalší, až cítil, ako sa jej dych mieša s jeho.
Jemne mu prešla prstom po krku, akoby skúšala, či je skutočný. On jej dotyk zachytil a pritisol si jej ruku na hruď. Jej tep sa zrýchlil, jeho dych sa prehĺbil. Medzera medzi nimi sa stratila v okamihu, keď sa ich pery stretli. Bol to bozk, ktorý najskôr ochutnával, skúmal, no o chvíľu sa zmenil na lačný, hlboký, dravý.
Rozopla mu gombíky, pomaly, jeden za druhým, akoby sa hrala s jeho dychom. Jej ruky mu blúdili po hrudi, nechty sa zabárali do kože, a bolesť bola len ďalšou podobu rozkoše. Košeľa skĺzla na podlahu ako zhadzovaná maska a hneď nato mu stiahla nohavice. Na stehne cítil pálenie, no o chvíľu ho uhasil jej vlhký bozk presne na tom mieste, kde sa ho dotkla nechtami.
Jej telo sa rozhýbalo do zvláštneho tanca – kývavého, rytmického, hypnotického. Bokmi opisovala oblúky, ramenami mu kĺzala pod rukami. Jeho telo sa prispôsobovalo jej tempu, každý pohyb bol ozvenou jej dychu.
Prehrabávala mu vlasy, zatínala prsty do jeho šije, až kým sa
naňho neposadila obkročmo. Jej ruka ho objala, teplá, istá, pevná. Každý jej
pohyb ho viedol k záhube. Zavrel oči, snažil sa nepoddať. A keď prestal
dýchať...
"Ešte nie," zašepkala mu do ucha, a jej hlas mu vibroval v kostiach.
Zvalil ju na posteľ a bral si ju ústami. Jeho jazyk sa do nej vkrádal, ochutnával ju, skúmal jej slasť. Vlnila sa mu pod rukami, vzdychala prosby, aby neprestával, aby pokračoval. Keď mu pevne stisla plecia, zašepkal len: "Ešte nie,", a ich šepot sa miešal s tichom ako zakázané zaklínadlá.
Jej oči potemneli – nevedel, či od zlosti, alebo od túžby.
Prevrátili sa na posteli. Teraz ona kľačala a on ležal. Sadla si naňho, jeho ruky ju pevne chytili za zadoček – krásne tvarovaný, akoby stvorený pre jeho dlane. Obdivoval ju, žiarila pred ním: jemne krojené pery, dlhý krk, biele prsia, úzky pás. Pohla sa v rytme, pomaly, vlnila sa na ňom, až jej vzdychy začali prerastať do stonov. Jej dych sa miešal s jeho, telá sa zaplietli do seba, hranice sa stratili. Vzduch zhustol, nasiaknutý ich teplom, až sa zdalo, že dýchajú oheň.
On jej roztiahol nohy, pevne ju chytil za členky. Jej pohľad ho preťal, tmavý, zmätený, bola plná túžby, ktorá už nepoznala brzdy. V tom okamihu nebolo otázok – iba neodvratná odpoveď. Jeho prírazy boli prudké, hlboké, jej stony sa lámali a menili na výkriky. Nechtami mu prešla po ramene, krv sa zmiešala s potom. Bola to pečať, znak, že patrili jeden druhému.
Rýchlosť narastala, rytmus bol nemilosrdný. Obaja horeli. A potom pri uchu začul šepot, starý ako mýty:
"Zo spálených tiel povstáva nový život;
z popola sa rodí bytosť silnejšia, než bola predtým."
Slová Ovídia sa spojili s rytmom ich tiel. Vyvrcholili spoločne, prudko, nekontrolovane, akoby ich pohltila vlna, ktorá nemá koniec. Výkriky sa stratili v tme, v izbe zostalo len ticho a vôňa – ťažká, pripomínajúca popol a kvetiny zároveň.
Ich svet zhorel v plameňoch túžby a vášne. A z popola povstal nový spoločný príbeh.
Zostala ležať na jeho hrudi, zadýchaná, spokojná, s pokožkou ešte rozpálenou.
On sa obzrel po izbe. Všade knihy. Na stole ležal starý príbeh Kráska a zviera. Na parapete Frankenstein. A na stolíku tri knihy – červená, biela a čierna.
Na bielej bolo jemným zlatým písmom vyrytý názov:
Znovuzrodenie lásky
"Som rada, že si sa vrátil," zašepkala mu do ucha.
"Veľmi si mi chýbala," odpovedal jej a pobozkal ju do vlasov.
Ich príbeh neskončil. Len sa premenil – tak, ako to Ovídius vedel dávno pred nimi.
Koniec
s 💛 Marianna