Polnočné kľúče 3 - Rázcestie
Kapitola 3 – piknik na rázcestí
Zobudím sa do ticha. Ruka mi siahne vedľa seba – posteľ je prázdna. Je tu len pokrčený vankúš a vôňa jej pokožky, čo ešte stále visí vo vzduchu. Renáta je preč.
Kľúče, ktoré prišla vrátiť… vzala so sebou.
Mobil na nočnom stolíku cinkne. Rozospatý siahnem po ňom.
- Ahoj Patrik. Už si hore? Zabudla som tie kľúče. Donesiem ti ich. Čo tak zajtra popoludní pri rieke? Dones to dobré víno, ja večeru. R.
Do čerta. O čo jej ide?
****
Na druhý deň stojím pri rieke. Slnečné lúče sa lámu o hladinu, a ja držím v ruke fľašu vína. V druhej kyticu – neviem, prečo som ju kúpil. Možno z nostalgie, možno z hlúpej nádeje.
Renáta prichádza s dekou prehodenou cez rameno. Vlasy má rozpustené, v očiach ten istý lesk, ktorý ma vždy odzbrojil. Rozprestrie deku na tráve, posadíme sa. Víno otvorím ja, večeru servíruje ona. Smiech, pohľady, letmé dotyky. Ako za starých čias.
Keď mi podáva kúsok syra, prsty sa jej dotknú mojich pier. Je to elektrický výboj, ktorý mi prejde až do hrude. Ona sa pousmeje, akoby nič, ale viem, že to cítila tiež.
Pýta sa na mojich rodičov, na priateľov, na prácu. Akoby znovu chcela nakresliť mapu môjho života, hoci ju pozná naspamäť. Ja sa nepýtam. Len ju sledujem. Je krásna, keď sa smeje. Je krásna aj keď mlčí.
Až keď dojeme a dopijeme víno, nedokážem to už vydržať.
"O čo ti ide, Renáta?"
Odvráti pohľad k rieke. Vlasy jej padnú do tváre. Posadím sa za ňu a cítim, ako sa s dôverou oprie o moju hruď.
"Ja neviem," povie po chvíli ticho. "Chýbaš mi. Viem, že sme sa dohodli… vlastne nedohodli. Ale chýbaš mi. Nechcem nič zmeniť. Nič. Bolo to dokonalé. Je to s tebou dokonalé."
Mlčím. Viem, kam tým mieri.
Som sám už pol roka. Bez nej som stratený. Milujem ju. Ale chcem rodinu. Potomka. Dom. Psa. Chcem to s niekým, ako je ona.
Nie! – chcem to s ňou.
Ale ona to nechce. Po desiatich rokoch sme vzťah neposunuli ani o centimeter ďalej. Preto sme sa rozišli.
Nedávam to ani s ňou, ani bez nej.
Obloha sa farbí do oranžova. Pomaly sa stmieva.
A stmieva sa aj vo mne.
"Mám vyhliadnutý pozemok," poviem zrazu, len tak fabulujem.
Prekvapene zažmurká. "Budeš stavať ten dom?"
"Áno."
"Máš do neho aj ženu?"
Zasmejem sa horko. "To by som tu s tebou nesedel. Poznáš ma."
Na chvíľu sa na mňa pozrie a ticho povie: "Poznám."
A práve tam, pri rieke, cítim, že stojíme na križovatke.
Ty vyberáš:
A/
Renáta sa nadýchne, v očiach má odhodlanie, aké som u nej ešte nevidel.
"Vieš… pol roka som hodnotila svoj život. A pochopila som, že nechcem utekať. Chcem, aby sme to postavili spolu. Dom, život, rodinu. Žili svoj sen. Vášnivo, slobodne, a predsa spolu. Jedno dieťa… a malý pes, čo nám bude behať po záhrade."
Slová mi rozochvejú dušu. Objímem ju, akoby som sa bál, že mi znovu vykĺzne. A viem, že tentoraz už nie.
B/
Renáta sa pousmeje, no v jej úsmeve je tieň.
"Vieš, ja… stále to cítim rovnako. Nechcem sa viazať. Ale nechcem ťa ani stratiť. Preto navrhujem… priateľstvo s výhodami. Vieš presne, čo tým myslím."
Cítim, ako mi srdce zoviera, ale prikývnem. Možno je to slabosť, možno nádej. Prijímam jej podmienky, hoci v kútiku duše dúfam, že raz zmení názor.
Postavím dom. Kúpim si psa. A budem čakať.
C/
Renáta sa pousmeje, no v jej úsmeve je tieň.
"Vieš, ja… stále to cítim rovnako. Nechcem sa viazať. Ale nechcem ťa ani stratiť. Preto navrhujem… priateľstvo s výhodami. Vieš presne, čo tým myslím."
"Musíme si priznať pravdu. Nebude z toho nič viac. Je čas ísť ďalej." Odpoviem a neverím vlastným slovám.
Tie slová ma prerežú ako nôž. No len prikývnem. Odprevadím ju k autu, poslednýkrát sa dotknem jej prstov. Potom ostanem sám, na brehu rieky, kde sa ešte stále vznáša jej vôňa.