Vôňa dažďa 3

18+ ~ LEN PRE DOSPELÝCH!!! ~

Kapitola 3

Mia odomyká dvere svojho malého bytu. Privíta ju teplý, vlhký vzduch a vôňa hliny. Z každej police sa spúšťajú ťahavé rastliny, na parapetoch kvitnú ibišteky, v kútoch nádherné fikusy a monstery. Chodba aj obývačka sú preplnené farbou a životom. Ako vždy, na chvíľu sa zastaví a počúva.

Z veľkých voliér sa ozve pískanie a štebot exotických vtákov – jej milovaní spoločníci, ktorí ju vítajú pri každom návrate. Vtáky rozrušene trepocú krídlami, akoby jej chceli rozprávať, čo všetko počas búrky prežili.

"Ako ste prežili búrku?" prihovorí sa im ticho a pristúpi bližšie k voliére. Prstom prechádza po mriežke, veľký papagáj sa nakloní, skloní hlavu a nechá sa poškrabkať.

Mia sa usmeje. Vonku ešte stále kvapká dážď, ale tu, medzi zeleňou a spevom vtákov, je jej svet pokojný. Prejde do kuchyne a postaví vodu na čaj. Vytiahne svoju veľkú šálku – bielu, s malými červenými srdiečkami – a kým čaká, pozoruje, ako sa para pomaly dvíha z kanvice.

Myšlienky jej opäť utekajú k dnešku, k tomu, ako sedela vystrašená v cukrárni, keď neďaleko udrel blesk… a k pohľadu, ktorý na ňu vrhol Krištof. Pevný, chápavý, upokojujúci.

Šálku oblapí dlaňami a vezme si ju do spálne. Tá je iná ako zvyšok bytu – bez kvetov a vtákov. Len veľká elegantná posteľ z dreva a v rovnakom štýle vysoké police plné kníh, kreslo a malý stolík, na ktorom je kôpka kníh, ktoré má rozčítané. Sadne si do kresla, čaj položí na stolík. Natiahne sa k polici a vytiahne svoju obľúbenú. Otvorí knihu na náhodnej strane a oči jej padnú na riadky:

"Nadarmo bojujem. Nestačí to. Moje pocity nemôžu byť potlačené. Dovoľte mi, aby som vám povedal, ako horlivo vás obdivujem a milujem."
                                                                                  - Jane Austen - Pýcha a predsudok.

Na okamih jej zovrie hrdlo. Zavrie oči a predstaví si, že tie slová patria jej. Vidí samu seba v elegantnej róbe, s korzetom, ako kráča po kamennej dlažbe alejou panstva. Oproti nej kráča muž – vysoký, silný, s prenikavým pohľadom. Všetko má vznešenú, starosvetskú vážnosť. A predsa – obraz sa zmení. Namiesto koňa sa muž usadí na lesklú motorku, stroj zavrčí a vietor rozfúkne jej sukňu.

"Čo ma to len napadlo? … na motorkách?" zašepká sama sebe.

Úsmev jej však nevydrží dlho. Myšlienky sa vracajú k dnešnej búrke, k strachu, ktorý ju ovládol. A k jeho očiam – k pokoju, ktorý v nich našla. No potom sa jej vybaví aj iný obraz.

Spomienka, ktorá ju sprevádza celý život. Na dom a oheň ktorý sa rozširoval rýchlejšie než dážď dokázal hasiť. Stála s mamou bezmocne v lejaku, keď ich domov mizol v plameňoch. Hromy duneli, blesky udierali jeden za druhým, a ona stála, zvierala ruku svojej mamy a pri každom hrome vykríkla strachom. Vtedy sa naučila nenávidieť búrky. Zhlboka sa nadýchne, otvorí knihu na kolenách a skúša zahnať temné spomienky do úzadia. Ale riadky sa jej rozplývajú pred očami. Nedokáže sa sústrediť.

Aspoň, že dnes nebola sama.
Aspoň, že práve vtedy, keď prišla búrka, otvorili sa dvere a vošiel on. Náhoda – či osud? – jej poslal spoločnosť, keď ju znovu prepadla tá stará hrôza. Spomenie si na jeho hlas – hlboký, pokojný, akoby nesúvisel s búrkou za oknami. Aj na drobnosť: kvapky dažďa, ktoré sa mu zachytili vo vlasoch a stekali po čele, na to, ako medzi jeho prstami pôsobila krehko aj obyčajná šálka kávy

Uvedomí si, že sa pri tej spomienke usmieva. Hneď sa však sama pred sebou karhá. Nesmie sa upínať na cudzinca, ktorý sa objavil len na chvíľu, ako blesk na oblohe. A predsa… niečo v jeho očiach, keď sa na ňu díval, akoby sľubovalo viac. Pritlačí si teplú šálku čaju k hrudi a znova sa stratí v romantických predstavách.

Ďalšia kapitola: