~ Adriana ~

Kapitola 2 - Ako sa to stalo?

LEN PRE DOSPELÝCH!!!

18 +

Pozvánka na stretnutie so spolužiakmi takmer zapadla prachom na komode v mojej predsieni, keď mi zrazu zavolá mama – úplne zhrozená. Zľaknem sa, že sa stalo niečo vážne. Sú s otcom v poriadku? Sú. Len stretla Hanu – moju spolužiačku zo strednej školy, a tá sa jej rovno opýtala, prečo som stále nepotvrdila účasť na stretnutí. Vraj ma všetci očakávajú. Vraj sú všetci na mňa zvedaví. Aj mama s otcom by ma už radi videli.

A tak, ako sa patrí na poslušnú dcéru, oprášim tú pozvánku, potvrdím svoju účasť a prisľúbim, že u nich tentoraz zostanem dlhšie než len na jeden deň. Hoci sa mi na to stretnutie vôbec nechce. Netúžim vidieť ľudí, ktorých som roky nevidela a ani mi nechýbali. Nie som zvedavá, ako zbohatli, kto sa rozviedol a kto pribral. A už vôbec im nechcem rozprávať o sebe.

***

Stretnutie po desiatich rokoch prebieha presne tak, ako som očakávala. Tí, čo sa spolu bavili v škole, sa bavia aj dnes. Iní sú tam len do počtu. Ako večer plynie a promile alkoholu v krvi stúpa, čoraz viac sa začína hovoriť o tom, že by sme sa mali presunúť na diskotéku. Viem, že je čas odísť. Rýchlo sa rozlúčim s tými, ktorí sedia najbližšie, vezmem si kabelku a nenápadne sa vytratím z reštaurácie. Chcem čo najrýchlejšie prejsť za najbližší roh a tam sa rozhodnem, či si zavolám taxík, alebo sa vyberiem pešo mestom, ktoré už dávno nepovažujem za svoj domov.

"Ty už naozaj odchádzaš?" ozve sa za mojím chrbtom mužský hlas. Nemusím sa ani otočiť, aby som vedela, že patrí Janovi, môjmu bývalému spolužiakovi.

"Áno. Je čas opustiť loď. Aj tak som tu bola dlhšie, než som plánovala."

"Ideš k rodičom?"

"Hej. Teší ich, keď sa na chvíľu zastavím. A ja sa aspoň na pár dní vymaním z práce. V posledných rokoch aj tak chodievam zriedka."

"Ak sa chceš prejsť, môžem ťa odprevadiť. Mám cestu tým smerom."

Prikývnem. Cesta s ním mi zbehne rýchlo. S Janom sme si rozumeli už v škole. Ani počiatočné ticho nepôsobí trápne.

Keď prechádzame okolo hotela Tatra, Jano zastane.
"Poď, pozrieme sa, čo sa tam deje."

"Čo by sa dialo? Je tam diskotéka. A ja som práve odišla zo stretnutia, aby som sa nemusela zúčastniť tejto zábavy."

Chcem odísť, ale vtom sa z foajé hotela ozvú tóny piesne, ktorú mám rada. Uvedomím si, že domov sa mi ešte nechce ísť a Jano je príjemný spoločník. Okolo nás prechádza skupinka mladých ľudí, smejú sa, sú hluční. A tak sa nechám strhnúť davom a spolu s Janom schádzame do podzemného baru s diskotékou. Vyhadzovač pred vstupom nás pustí bez platenia. Jano mu niečo šepne do ucha a on prikývne. Neviem čo – na chodbe je hluk. O chvíľu neskôr zatarasí cestu skupinke za nami: kapacita baru je už plná.

Rozhliadam sa. Bar prešiel rekonštrukciou, má to tu štýl. Nájdeme si voľný stôl v kúte. Čašníčka ho okamžite uprace, pretrie a popraje nám pekný večer a zmizne v dave. Vyzerá to, že okrem dizajnu tu pribudli aj hygienické návyky.

Jano ide k baru po drinky. Na stretnutí som celý večer predstierala, že v toniku je gin. Ale teraz je to iné. Nechám ho, nech sa postará o zábavu. Prinesie mi lahodný gin – cítiť, že patrí k tým najdrahším v podniku. Aj DJ je výborný. Hrá skvelú hudbu. Z tanečného parketu sa už nevraciame k stolu – zostaneme pri bare, kde je živo.

Barman nalieva štedré drinky, noc sa nenápadne prehupla do druhej polovice, a hudobné tempo sa dramaticky spomaľuje. V Jánovom náručí sa cítim prekvapivo príjemne. Vnímam vôňu jeho tela a drahého parfumu, teplo jeho dlaní na mojom drieku, chrbte, zadku. Jeho dotyky sú odvážnejšie, pohľady hlbšie. Už sa nerozprávame. Opriem si hlavu o jeho rameno. Odtiaľ je k bozku už len pol dychu. Zohne sa ku mne a pobozká ma. Ja neviem prečo, ale bozk mu opätujem. Je to prirodzené. Akoby sme sa takto bozkávali odjakživa.

"Poď," povie ticho. "Hore mám rezervovanú izbu."

"Ty nebývaš u rodičov?"

"Nie. Nechcem ich rušiť. A úprimne – lezieme si na nervy." Usmeje sa.

Krátko nato kráčame k výťahu. Izba je na najvyššom poschodí. Cestou vo výťahu si krátime čas bozkávaním – nesmelo, jemne, s očakávaním.

Izba je nečakane priestranná a moderná. Aj kúpeľňa. Ani som netušila, že tento hotel má takéto luxusné apartmány. Veľká posteľ pôsobí pohodlne a lákavo.

Z francúzskeho okna vidieť nočnú panorámu mesta. Je to dojemné. Som prekvapená, ale nemám čas, ani dôvod nad tým premýšľať.

Jano ma vyzlieka pomaly, vychutnáva si každé odhalené miesto môjho tela. Jeho nežné dotyky ma spaľujú. Už dlho som necítila takúto blízkosť a intimitu. Po rozchode so svojím dlhoročným priateľom som takmer rok nikoho nevpustila do svojho sveta. Všetku energiu som venovala práci. A teraz – túžim po tom, aby sa ma dotýkal, bozkával. Moje telo sa mu oddáva a ja si vychutnávam tieto momenty.

Nerozmýšľam nad tým, čo bude zajtra. Teraz som tu. S ním. V tejto chvíli. V tejto posteli.

Je jemný, opatrný — akoby sa bál, že sa rozplyniem pod jeho dlaňami. Jeho dotyky sú tiché, váhavé, nežné ako letný vánok, čo sa mi preháňa po pokožke. Každý pohyb je otázkou. Každý bozk tichým vyznaním, ktorému rozumiem aj bez slov.

Jeho pery putujú po mojom krku, zľahka, akoby ma chcel spoznať najprv vôňou, chuťou, dychom. Jeho ruky, pevné a pritom láskavé, objavujú moju kožu, zanechávajú za sebou stopy ako horúce iskry. Jemne sa dotýka mojich ramien, bokov, stehien — akoby skúmal mapu, ktorú chce poznať naspamäť.

Neponáhľa sa. Celý svet sa spomalil. Sme tu len on a ja. Náš dych. Naše telá, ktoré si rozumejú bez zbytočných otázok. A ja mu jeho bozky a dotyky vraciam s vášňou, ktorá vo mne doteraz len ticho driemala, potlačená, zabudnutá. No teraz sa prebúdza, vybuchuje v plameňoch.

Zatváram oči a nechám sa unášať tým, čo prichádza. Jeho bytím. Tým bezpečím, ktoré vo mne vyvoláva. Nie je to len telesné. Je to niečo hlbšie. Tiché spojenie dvoch svetov, ktoré sa uberajú rovnakým smerom.

Cítim, ako do mňa vchádza — pomaly, s nehou, akoby chcel so mnou splynúť.

Dívame sa jeden druhému do očí, bez slov, bez hry — len čistá túžba a pravda.

Naše telá sa hýbu v tichom súzvuku, ako príliv a odliv, dýchanie mora.

A keď napokon spolu vyletíme do výšok, kde sa čas rozplýva a zmysly sa strácajú, ostáva len čisté bytie. Len prítomnosť. Tlmené svetlo, horúca pokožka, tlkot dvoch sŕdc v jednom rytme.

Zaspávam v jeho náručí — unavená, ale pokojná.

Ako malé, dôverčivé dieťa.

Ako žena, ktorá si po dlhej dobe dovolila cítiť.

... pokračovanie v kapitole 3 

Novinky: