Edyho anjel

Kapitola 2

Krok vpred

Ráno ho zobudí ostré svetlo. Slnečné lúče mu padajú rovno na tvár a Edy s nechuťou zistí, že je poludnie. Tak dlho nespal už celé roky – možno naposledy ako chlapec, keď nemal povinnosti a celý svet bol len hra. Teraz mu to pripadá cudzie.

Myšlienky na noc sa rozplývajú. Čo to bolo? Sen? Halucinácia? Možno mu tá žena podsunula niečo do pohára, keď sa nedíval. Alebo bola len šikovná manipulátorka, ktorá mu nahovorila bludy. Áno, to bude ono. Rozum si vždy nájde vysvetlenie.

Prejde sa po byte – všetko je na svojom mieste. Peňaženka, hodinky, telefón, nič nechýba.

Zapne mobil. Tri správy. Len tri. A všetky od žien, ktoré sú späté s jeho životom krvou alebo prácou: mama, sestra, asistentka Zdenka. Nikto viac.

Nie priatelia, nie jeho "bratia v zbrani" z barov, nie obchodní partneri, ktorých celé roky hostil a zachraňoval.

Presne tak, ako mu v noci šeptala smrť:
"Nikomu na tebe nezáleží. Len na tvojich peniazoch."

Edy cíti, ako ho čosi pichne v hrudi. Zlostne mávne rukou – čo na tom? Priatelia sú pre slabochov, on má úspech. Ale kdesi hlboko vnútri vie, že to bolí viac, než si pripustí.

Otvorí správu od mamy:
"Edko, s otcom ti zo srdca prajeme len to najlepšie. Aby si našiel to, čo hľadáš. Aby si svoj život užíval v zdraví. Mama a tatko."

Slová sa mu vpíjajú do duše. Aby si našiel to, čo hľadáš. Lenže on nevie, čo hľadá. Už dávno nevie. Veď má všetko.

Správy od sestry a Zdenky sú podobné. Slušné, prajné:

"Všetko najlepšie."

Ale čo to znamená? Čo je pre neho vlastne to "najlepšie"? Viac peňazí? Viac žien? Ešte rýchlejšie autá? Alebo niečo, čo si nevie kúpiť?

Nechá mobil na stole. Hlava mu duní po včerajšej noci. Cíti sa prázdny, unavený, opustený. Má pocit, že okolo neho je ticho, ktoré hučí hlasnejšie než hudba v bare.

Postaví sa, natiahne sa po kávovare. Silná káva. To je to, čo teraz potrebujem.
Áno, kofeín to zachráni. Vždy to zachráni. Na chvíľu.

****

V hotelovej reštaurácii už podávajú obed. Je sobota, stoly plné cudzincov, ponuka šitá na mieru turistom. Edy si listuje jedálny lístok, pohľad mu blúdi po čašníčkach.

To snáď nie!

Za barom stojí Angelika. Usmieva sa, presne tým záhadným úsmevom zo včerajšej noci.

Edy pustí lístok z rúk, prudko vstane a prejde k pultu.
"Čo si mi to—"

Váhavo stíchne. Nie je to ona.

"Prosím?" opýta sa mladá žena, nechápavo pozdvihne obočie.

"Ja len… fľašu minerálky prosím. A ľad. Ďakujem."

"Samozrejme. Hneď vám to donesiem."

- Choď navštíviť mamu.-

Hlas. Jasný, studený, priamo pri uchu. Edy sa strhne, otočí, ale nikde nikto.

Vráti sa k stolu. Minerálku vypije na jeden dúšok, okamžite objedná ďalšiu, k nej šalát a celozrnný chlieb. Hlad nemá, žalúdok je stiahnutý.

Možno by mohol zavolať mame. Spýtať sa, ako sa majú… ale veď roky s ňou poriadne nehovoril.

- Spravím to neskôr.-

- Zavolaj jej! -

Tentoraz je hlas tvrdý, naliehavý. A v tom okamihu ju vidí znova. V záblesku očí čašníčky, v úsmeve turistky pri vedľajšom stole, dokonca v odraze okna — Angelika. Je všade a nikde.

"Do riti…" zašepká. "Už mi šibe."

Vyjde von, prejde do parku. Sadne si na lavičku, vytiahne mobil. Palec váha nad obrazovkou. Nakoniec nájde číslo, stlačí volať.

"Ahoj, mami… ďakujem za gratuláciu... Áno, ... Mám sa dobre. A vy s otcom? … Čože? Na obed k vám? Nie, nemám nič naplánované… len… neviem, či sa to hodí…"

- Samozrejme, že sa ti to hodí! -

Hlas v hlave je ostrý, ako úder zvonu v lebke.

"… Áno, mama, tak prídem. Nie, neprídem s priateľkou. Prídem sám… Nemusíš jej držať miesto, nie je to potrebné. Dovidenia."

Edy cíti, ako sa mu pri posledných slovách do hlasu vkráda chvenie, ktoré nedokáže skryť. Kedy vlastne naposledy hovoril s mamou normálne? Nie o peniazoch, nie vo zdvorilostných vetách, ale jednoducho… ako syn? A čo by jej mal vlastne povedať?

Odkladá mobil a ostáva sedieť na lavičke. Vietor mu pohráva s vlasmi, všade navôkol šumia turisti, deti sa smejú, psy štekajú. Všetko pôsobí tak obyčajne, až je to neznesiteľné.

On – Edy, pán luxusu, obchodník so všetkým a so všetkými – tu sedí v parku a má pocit, že sa mu pod nohami otvára cudzí svet.

Hlas Angeliky mu stále rezonuje v ušiach. "Samozrejme, že sa ti to hodí." Ozvena, ktorá sa nevie zastaviť. A navyše – v každej žene, ktorá prejde okolo, v náznaku úsmevu, v pohybe vlasov, v záblesku očí – znova a znova vidí jej tvár.

"Začína mi šibať," zamrmle. Ale v hĺbke duše vie, že to nie je šialenstvo. Je to realita.

****

Cestou k rodičom kráča pomalšie než inokedy. Nie je to stretnutie, kam by sa ponáhľal. Nemá spoločnosť, ktorú by musel ohurovať. Čaká ho len dom, ktorý nevidel už päť rokov.

- Čo im poviem? Čo mám čakať? - Sú to mama a otec… ale naposledy, pred rokmi, keď odchádzal – na Vianoce – strašne sa pohádal s otcom, tresol za sebou dverami a viac sa neozval.

Čo mu povie teraz? Má sa po tých rokoch ospravedlniť? Alebo je to už dávno premlčané?

V hlave sa ozve Angelikin hlas: "Nepotrebuješ podporu?"

"Nie!" vykríkne Edy uprostred ulice. Poobzerá sa okolo – nikto nevidí.

Nadýchne sa.

"Mňa by to potešilo. A tvoju matku tiež."

"Ty neprestaneš, však? Nebudeš ticho?"

"Asi nie. Ale... ak ma tam nevezmeš..."

"Kto vlastne si?"

"Už som ti to povedala. Som tvoj anjel spásy. Angelika je právnička. Naše rozhovory idú mimo nej. Z tej noci si takmer nič nepamätá. Ale ak chceš, vložím jej spomienku, že ste sa dohodli na dnešný obed."

"Asi nemám na výber… ale žiadne ďalšie hlasy v hlave."

"Dohodnuté."

Na opačnom konci ulice sa objaví žena. Elegantný účes, priliehavé šaty, na nohách ihličky.

Edy si okamžite spomenie, prečo si ju vtedy v bare vybral.

Spolu zastanú pred dverami.

Oprýskaná brána, starý zvonček, úhľadná predzáhradka, ktorú mama vždy starostlivo udržiava. Všetko vyzerá rovnako ako kedysi. Zazvoní. Srdce mu búši, dlaň zviera kyticu pre mamu a druhá ruka pevne drží značkovú brandy pre otca.

Dvere sa otvoria. Stojí v nich mama – drobná, šedivé vlasy zopnuté do uzla, oči unavené, no stále mäkké. V tom okamihu má pocit, že sa vracia do detstva.

"Edko," vydýchne neveriacky, so šťastím v hlase. A on, po prvý raz po dlhých rokoch, nevie, čo povedať.

Mama pozrie na ženu stojacu vedľa neho.

"Predsa si pozval aj svoju priateľku?" usmeje sa.

Edy sa zľahka pousmeje. "Nie je to moja priateľka. To je Angelika. Len veľmi dobrá kamarátka."

"Vitajte," žiari mama. "Poďte obaja. Všetci vás už čakajú."

Edy stuhne. "Kto všetci?"

Mama sa záhadne pousmeje: "No predsa otec a Barborka… a všetci ostatní."

Nedopovie. A v tej nedokončenej vete je niečo, čo mu rozbúcha srdce ešte prudšie.

Edy stojí na prahu ako prikovaný. Slovo všetci mu rezonuje v ušiach. Srdce mu búši do rytmu, ktorý nedokáže spomaliť. V ruke zviera kyticu, ťažkú ako olovo, a fľaša brandy mu kĺže spotenou dlaňou.

Všetci? opakuje si v duchu. Kto všetci? Veď nemá nikoho. Aspoň tak si vždy myslel.

Angelika – v elegantných šatách, s úsmevom na hranici medzi očarujúcim a šialeným – stojí pri ňom ako tieň. Mama na ňu hľadí, akoby ju poznala odjakživa, akoby patrila k rodine.

"Poďte," nalieha. "Obaja. Nech vás nečakáme."

Edy prehltne nasucho. "Mama… kto všetci?" zopakuje nahlas.

Mama sa len zvláštne usmieva, takmer zasnene. "Uvidíš," povie. "Veď si doma."

"Otec?" Edy zaváha. Spomienka na hádku, ostré slová, čo si vymenili pred rokmi, ho udrie ako facka. Má pocit, že všetko vybuchne nanovo, že otec naňho vybehne, vykričí, bude mu vyčítať jeho život.

Namiesto toho sa vo dverách objaví muž s tvárou zbrázdenou rokmi a predsa s očami, ktoré si pamätá. Otec stojí pokojne, s úsmevom, podáva mu ruku, pevne ho objíma.

Vedľa neho stojí mladá žena. Barborka. Vyzerá staršie, dospelejšie, inak… ale úsmev má ten istý, ako vtedy, keď sa smiali spolu ako deti.

"Edko," prehovorí prvá. "Ty si naozaj prišiel."

Edy sa nezmôže na slová. Len kývne.

Angelika stojí vedľa, a žiari. V jeho hlave sa ozve jej hlas, jemný, skoro nežný: "Vidíš? Nikdy si nebol sám. Len si sa rozhodol to nevidieť."

Edy zatvorí oči, zhlboka sa nadýchne a keď ich otvorí, cíti, že nohy ho konečne nesú dopredu. Dnu. Medzi všetkých.

V jedálni sedia ľudia, ktorých Edy nepozná. Barborka mu s úsmevom predstavuje svojho manžela Ľudovíta a dve malé dievčatká – Agátku a Lesanku. Sú rozkošné, šantia pri stole, akoby celý svet patril len im.

Angelika sa k nim nakloní, oči jej žiaria: "Majú štyri a tri roky," povie Barborka.

Na stole stojí narodeninová torta. Mama vkladá kyticu do vázy, otec otvára fľašu brandy. "To si teda dáme…" prehodí, a všetci sa zasmejú. Hovorí sa o rodine, o domácich záležitostiach, o drobnostiach, čo robia dni obyčajnými. Smiech a rozhovory plynú tak, akoby bolo úplne prirodzené, že sedia spolu za jedným stolom.

Keď sa Edy lúči, mama ho objíme a prinúti sľúbiť, že príde o mesiac znovu. "Každú prvú nedeľu máme spoločný obed," vysvetľuje, akoby to bolo samozrejmé.

Vonku pred domom stojí Angelika. "Máš rodinu," povie mu jednoducho.

Edy ticho prikývne. "Bol som príliš nahnevaný a nadutý, aby som to videl. Sú skvelí… A tie deti… Netušil som, že som strýko. Ani že sa Barborka vydala."

Angelika sa záhadne usmeje. "Nevydala. V skutočnosti so svadbou čakali, kým sa vrátiš."

"Len to dnes nechcela povedať nahlas. Aby ťa nevystrašila."

Edy onemie. Slová mu uviaznu v hrdle. "Čo, čo mi ešte nechceli povedať?"

Angelika sa naňho pozrie, pohľadom, ktorý otvára dvere ďalším otázkam. "Na to musíš prísť sám…"

Keď opustia rodičovský dom, Edy ju pozve na prechádzku do parku. Angelika si bez váhania vyzuje ihličky a kráča bosá po trávnikoch. Edy ju chvíľu pozoruje, až sa nakoniec tiež vyzuje. Tráva je studená a vlhká, nepríjemná aj osviežujúca zároveň. Nezvyčajný dotyk reality, ktorý sa mu v posledných rokoch vytratil.

"Takže ty si právnička," prelomí ticho.

"Áno," prikývne.

"A aké právo teda praktizuješ?"

Zasmiala sa, akoby mu chcela naznačiť, že otázka je príliš jednoduchá. "Bojujem za práva detí."

Edy sa zarazí. Očakával niečo veľké, ťažké, možno mafiánske prípady, ostré rozvody, intrígy, krvavé peniaze. A namiesto toho – deti?

"To je… hmm… zaujímavé," povie, no jeho hlas znie trochu neisto.

"Áno, je. Však?" Angelika sa usmieva, celé jej telo akoby vyžarovalo presvedčenie.

Posadí sa na hojdačku, zľahka sa odrazí. Edy stojí obďaleč a sleduje ju. Široký úsmev, veľké oči, dlhé nohy, ladné pohyby. Je to žena, ktorá dokáže byť elegantná a vážna, ale v sekunde sa zmení na dieťa, čo sa teší z vetra, hojdačky, zmrzliny.

A on… on si zrazu uvedomuje, že pri nej cíti zvláštny pokoj. Čosi, čo mu v jeho lesku a prebytku vždy chýbalo.

"Vaši sú fajn," povie mu napokon.

"Áno. Sú." Edy vzdychne. "Asi to vždy tak bolo…" Nedopovie. Ani nevie, čo presne má povedať.

"A mamka varí veľmi chutne," pokračuje Angelika, "okoštovala som dnes všetko. Naozaj."

Edy sa zasmeje. "Ak by si tam chodila pravidelne, ona ťa vykŕmi a už sa nezmestíš do takýchto elegantných šiat."

Potom Angelika zmení tému. "Koľko priateľov ťa dnes alebo včera zavolalo?"

Zamyslí sa. Odpoveď je krutá. Nikto. Ani jeden. V telefóne má stovky kontaktov, čísla, mená, priateľstvá – či skôr dohody, aliancie, povinné spojenia. Ale žiadny hlas, čo by sa spýtal: Ako sa máš? Si v poriadku? Žiješ?
Zabolí ho to. Viac, než by si dokázal pripustiť.

"Kde bývaš? Môžem ťa odprevadiť, ak by si chcela."

Jej byt je neďaleko hotela, v ktorom je ubytovaný. Kráčajú spolu ešte chvíľu, v tichu, ktoré je zvláštne príjemné.

"Ďakujem, že si dnes so mnou išla na ten obed," prizná Edy. "Veľmi si mi pomohla."

Na rozlúčku ju pobozká na líce. Je to rýchly dotyk, no v ňom cíti teplo, ktoré ho zaskočí.

Keď sa vráti do hotela, naleje si brandy a posadí sa do kresla. Ticho izby je ohlušujúce. Cíti, že mu niečo chýba. Čosi, čo nemá nič spoločné s peniazmi, autami, luxusom.

Čo teraz? pýta sa sám seba. Má rodinu, má Angeliku, anjela, má šancu začať znova. A predsa… cíti sa osamelý. Ako keby všetko, čo prežil, bola len kulisa, a on až teraz zbadal prázdne miesto v strede.

Mohol by zavolať niekomu zo zoznamu kontaktov – ale vie, že nik by tomu nerozumel. Angelika by možno rozumela. Alebo mama. Ale on… on sa zatiaľ bojí natiahnuť ruku.

Zostáva len s pohárom v ruke, sám so sebou. A s pocitom, že niečo sa práve začína – alebo končí.

Angelika

Angelika sa vyzuje, keď vchádzajú do parku. Cíti chladnú trávu medzi prstami, vlhkosť, ktorá sa jej lepí na chodidlá. Je to pre ňu malý rituál – spomienka, že svet je stále živý, zelený, voňavý. Záblesk slobody.

Edy kráča chvíľu v topánkach, ale potom si ich vyzuje tiež.

Konečne, pomyslí si. Aspoň na okamih odložil svoju masku. Bosí ľudia nikdy neklamú.

"Takže ty si právnička," opýta sa jej.

Pozná ten jeho tón – mierne nedôverčivý, s náznakom posmechu. Ako keby čakal, že povie niečo honosné, čo by zapadlo do jeho predstavy o "skutočných prípadoch".

Usmeje sa. "Bojujem za práva detí."

Vidí jeho prekvapenie. Rozhodí rukou, nech si to vstrebe. Muži ako on čakajú mafiu, vraždy, miliónové spory. A potom im niekto povie: deti. A zostanú bez slov. Pre ňu je to tá najčistejšia vojna, ktorá existuje. Boj za tých, čo sa sami nevedia brániť.

A kdesi vnútri dúfa, že ho to pohne.

Na hojdačke sa odrazí, cíti vietor, ktorý sa jej hrá s vlasmi. Je rada, že ju pozoruje. Lebo Edy sa stále tvári, akoby nevedel, čo vlastne chce. Ako chlapec, čo vyrástol prirýchlo a stratil cestu.

"Vaši sú fajn," povie, keď už cíti, že jeho mlčanie je ťažšie než vzduch.
"Áno. Sú, asi vždy boli" povzdychne. A v tom povzdychu je viac bolesti, než by dokázal vysloviť. Vidí to. Cíti.

Sleduje ho, keď premýšľa nad priateľmi. Nad tým, že mu nikto nezavolal. Vie, čo cíti – tú prázdnotu, ktorú zakrýva úsmevom a pohárom. Vie, lebo ho celý čas vidí zblízka. Nie len to, čo hovorí, ale aj to, čo nedokáže priznať.
Jeho samota je hmatateľná, hustá. A predsa – v jej prítomnosti trochu redne.

Pri rozlúčke ju pobozká na líce. Tak opatrne, ako by sa bál, že sa rozpadne. Ale jeho dotyk je úprimný. A v tej sekunde cíti, že ju potrebuje. Možno viac, než si prizná.

Keď odchádza do hotela, Angelika zostane chvíľu stáť na chodníku. Usmeje sa. Vie, že dnes urobil krok. Malý, neistý, ale krok. A že ten obed s rodinou bol skvelý nápad.

Čo teraz, Edy? pýta sa ho v duchu, hoci vie, že ju ešte stále počuje. Budeš utekať späť do svojho sveta? Alebo sa konečne pozrieš tam, kam sa bojíš pozrieť?

Potom si obuje topánky a pomaly sa vyberie do noci. Jej úloha ešte neskončila.

Edy

Edy dopije a položí pohár, oblečie si rifle a tričko. Zbehne do garáže, kde na neho čaká jeho čierne Lamborgini. Leskne sa v tlmenom svetle, ostré línie karosérie vyzerajú ako čepeľ pripravená rozrezať noc.

"Čo to robíš?" ozve sa v hlave hlas Angeliky.

Už ho nedesí.

"To nie je tvoja starosť," zavrčí a sadne za volant. Stlačí štart. Motor zareve ako zviera, ktoré práve vypustili z klietky. Vibrácia prejde celým telom. V hrudi mu to duní ako vojnový bubon. Stane sa jeho súčasťou. Dvere sa zaklapnú ako poklop na rakve a on vie, že vonku ostal celý ten svet, čo ho nikdy nechápal. Stlačí plyn, motor zaženie ticho a všetko a v ňom zmení na jediný pulz.

Z garáže vyletí ako blesk. Pneumatiky na chvíľu zasyčia o betón, potom ho pohltí nočné mesto. Svetlá lámp sa menia na prúžky, každá križovatka je výzvou. Svaly má napnuté, pľúca stlačené tlakom, ktorý mu nedovolí dýchať. Každé preradenie je rana, ktorá otrasie celým strojom, hukot motora už nie je zvuk – je to žiara, ktorá mu vypaľuje myseľ.

"Vzala si mi všetko!" vykríkne, keď zaradí ďalší stupeň a auto ho zatlačí do sedačky.

"Nie, dala som ti slobodu. A chcem ti ukázať pravé hodnoty."

"Ale ja ich nechcem vidieť. Bol som šťastný. Bol som pán svojho života."

Mesto mizne. Svetlá lámp sa menia na oheň rozmazaný v periférii, cesty sa ohýbajú ako hady, zákruty sekajú noc na kusy. Reflexy pracujú rýchlejšie než myšlienky – volant drží tak silno, až mu blednú prsty. Pot mu steká do očí, dych je prerývaný, tep zbesilý. A on stále zrýchľuje.

Vyhupne sa na diaľnicu. Ručička tachometra sa šplhá nahor. 180… 200… 230… Auto duní, kabína vibruje, asfalt sa mení na šedý tunel. Všetko, čo má v sebe – hnev, strach, prázdnotu – sa premieňa na jediný neutíchajúci rev motora. Hranice sa strácajú. Stromy, polia, značky – všetko sa rozleje do jednoliatej masy, ktorá ho obklopuje ako oceán. Už niet nič konkrétne, len pohyb, len sila, len šialenstvo, ktoré ho nesie dopredu.

Cíti, ako mu adrenalín prúdi do celého tela, ako sa žily napínajú. Každý meter je balansom na hrane – ešte radosť, alebo už smrť? Volant pevne zviera, pot mu steká po spánkoch. Svetlá áut, ktoré míňa, vyzerajú ako iskry. V tej chvíli je nesmrteľný, nepolapiteľný, je to on a stroj, jedno telo, jedna vôľa.

A v tom víre sa objavia modré oči. Dvojica svetiel v diaľke, čo sa mu vysmievajú. Smrť sa pozerá, sleduje, dýcha mu do ucha. "Prečo to robíš, Edy?" zašepká z tieňov.

Nepovie nič. Len sa usmeje. Krivý, úsmev, ktorý sa stráca v hukote. Noha pritlačí pedál, motor zareve ako šelma a ručička tachometra sa vyšplhá za hranicu, kde čísla strácajú význam.

Bolesti je v ňom priveľa. Spomienky, ktoré nechce niesť, strachy, ktoré sa mu zahryzli do krvi, samota, čo mu rozožrala srdce. Na to všetko má jedinú odpoveď – tento okamih. Toto zbesilé šialenstvo, kde je každý kilometer útek a každý meter výhra nad prázdnotou.

V tejto rýchlosti už niet rozdielu medzi životom a smrťou. Je to rovnaký dych, rovnaký plameň. Vášeň, adrenalín, sloboda. Ostrý hazard so smťou, kde každý okamih môže byť posledný.

A Edy sa len smeje. Pretože tu, v tejto temnej noci, s čiernym Huracánom, konečne žije.

Potom je ticho. Angelika mlčí. Noc hučí len motorom. Je to jeho súboj, jeho démoni, jeho osamelá jazda.

****

Ráno sa zobúdza ako vždy – bez budíka, presne o piatej. Otvorí oči a vstáva, akoby mal v sebe vnútorný chronometer.

Meditácia. Desať minút pokoja, sústredeného dychu, vyprázdnenia hlavy.

Potom sprcha, studená voda, ostrý rez reality.

Káva. Presne odmeraná, horúca, silná. Žiadne prekvapenia.

Pri stole ho čakajú tri obrazovky s prehľadom dennej tlače.

Nečíta bulvár, nezaujíma ho krik ulice. Sústredí sa na to, čo rozhoduje o behu sveta:

– zahraničná politika – posuny vo Washingtone, Moskve, Pekingu,
– vývoj cien ropy a plynu,
– pohyby na akciových trhoch,
– zmeny v úrokových sadzbách,
– stav európskych bánk a realitných fondov.

Každý článok prebehne rýchlo, vezme si len jadro. Neplytvá časom, nevníma emócie. Čisté fakty, nič viac.

O siedmej je už v kancelárii. Zdenka mu prinesie raňajky, pohľad na stôl je rovnako dokonalý ako vždy – korešpondencia zoradená, e-maily otvorené, kalendár nalinkovaný. Firma ide ako stroj. Dopyty prichádzajú, peniaze tečú, každý zamestnanec robí, čo má.

Len Edy… Edy sedí v srdci tohto perfektne bežiaceho mechanizmu a cíti, že jeho vnútro je prázdne. Akoby šoféroval najdokonalejšie auto, ale nevedel, kam vlastne ide.