Edyho anjel 

Kapitola 3

Večera

Sedí za stolom vo svojej kancelárii. Všetko je tip-top, akoby sa jeho život riadil manuálom pre stroj na úspech. Počítače blikajú, grafy rastú, čísla hovoria, že má všetko. A predsa, niečo v ňom hučí prázdnotou.

Zhlboka sa nadýchne, pozrie na korešpondenciu, no oči mu skĺznu do prázdna. Myseľ sa mu potichu odlepí od excelovských tabuliek a grafov. Vybaví sa mu jej smiech. Ten, čo sa v parku niesol ponad hojdačku, keď si vyzula ihličky a chodila bosá po mokrej tráve, akoby bola dieťa. Vidí jej dlhé nohy, drobný pohyb v bokoch, keď sa odrážala nohami od zeme a vietor jej strapatil vlasy.

Potom zas kuchyňa. Ako sa skláňala k Agátke a Lesanke, so skutočným záujmom, nie zdvorilostnou pózou. Ako počúvala ich detské táraniny a oči jej svietili. On, Edy, tam len stál a cítil sa ako votrelec v cudzej rozprávke. No ona – ona bola doma, akoby k nim patrila odjakživa.

Aj mama, ktorá žila roky v tichu, sa v ten deň rozosmiala, keď jej Angelika pochválila jedlo. Ten úsmev, ten krátky moment, keď stará žena zasa rozkvitla ako mladá. Angelika má pre každého dobré slovo, pre každého úsmev, pre každého trošku svojho svetla.

Edy si povzdychne. Všetky grafy, kurzy, trhy, čísla – sú len šum. A ten šum nezaplní prázdno, ktoré mu zostalo. Zavrie oči a na okamih má pocit, že by vymenil všetky akcie, všetky autá a všetky čísla sveta… len aby ešte raz počul jej smiech medzi stromami.

Si tam? Opýta sa Edy potichu.

"Áno." Počuje hlas vo svojej hlave.

"Zomieram?"

"Čo je to za otázku? Samozrejme že áno. Všetci raz zomrú."

"A kedy to bude?"

"Na to ja nepoznám odpoveď. Mohlo to byť aj včera pri tej nezodpovednej jazde."

"Tak prečo si tu?"

"Povedala som ti. Aby som ti ukázala hodnoty života."

"Ja mám hodnoty. Je to otázka priorít. Subjektívny názor."

"Tak čo po tebe zostane? Kto prevezme tvoju firmu? Energiu ktorú si jej venoval?"

"Na tom nezáleží. Keď budem mŕtvy, bude mi to jedno."

"Tak prečo jej venuješ toľko pozornosti?"

"Aby som sa mal dobre teraz."

"Máš sa dobre? Máš toľko peňazí že ich neminieš do konca života. Jedine že by si si spravil zbierku miliónových áut alebo podobných nezmyslov. Ale viem, že po tom netúžiš. Ešte nemáš 40. Dosiahol si kariérne všetko čo si chcel.

Som tu, aby som ti ukázala cestu. Inak skončíš skôr ako zomrieš."

Mlčia obaja.

Zdenka zaklope na dvere.

"Je tu pán Novický."

Edy pozrie do kalendára. Má obchodné stretnutie. Najradšej by ho však zrušil.

"Dajte mi ešte minútku Zdenka. Ďakujem.

Si tam ešte?"

"Áno." odpovie hlas v hlave.

"Môžem Angeliku pozvať na večeru?"

"Samozrejme. Myslím že sa to od teba očakáva keďže ti včera zachránila kožu."

"Zariadiš to?"

"Nie. Tentoraz si musíš pomôcť sám. Nie som tvoj poslíček."

"Tak mi aspoň poraď čo mám hľadať."

"Advokátska kancelária Bon Veritas."

"Ďakujem."

Edy sa opiera o operadlo stoličky a nechá hlavu klesnúť dozadu.

"Advokátska kancelária Bon Veritas…" zopakuje si potichu, akoby to bolo zaklínadlo. V duchu sa mu mihne obraz – Angelika, ako sa smeje s bosými nohami v tráve, ako hladí po vlasoch malé dievčatká, ako mu mamka zrazu rozkvitne, keď jej pochváli koláč.

Jeho svet luxusu a moci sa pri nej akosi scvrkáva. Všetky tie akcie, značkové hodinky, výbuchy motorov, drahé obleky – zrazu sú to len kulisy, ktoré neprekryjú fakt, že je prázdny.

"Bon Veritas… pravda je dobrá," zamrmle si pre seba a zatvorí laptop. Na stole mu bliká kalendár so stretnutiami, ale prvýkrát má pocit, že to všetko môže počkať.

Zhlboka sa nadýchne, vezme do ruky telefón. Zdenka za dverami čaká s pánom Novinským, no Edy ich nechá ešte chvíľu stáť. Tento okamih je dôležitejší než akýkoľvek obchod.

Edy zdvihne telefón a vytočí číslo. V hlave si opakuje slová ktoré jej chce povedať. V telefóne sa ozve neznámy ženský hlas: "Advokátska kancelária Bon Veritas ako vám môžeme pomôcť?"

"Hmm." Táto situácia Edyho trochu zaskočí. "Môžem rozprávať s Angelikou?"

"Je mi ľúto. Slečna Bosak má rokovanie. Môžete jej nechať odkaz."

"Ja by som s ňou rád rozprával. Bude mať dnes prestávku medzi rokovaniami? Zavolám neskôr."

"Bohužiaľ, ak s ňou chcete rozprávať, musíte jej nechať odkaz. Ozve sa vám keď budete v poradí."

"V poriadku. Rád by som ju dnes pozval na večeru. ... Haló. Ste tam ešte?"

"Áno. Prepáčte. Môžem vedieť s kým rozprávam?"

" Edy. Edy Baláž."

"Edy?" Ozve sa tento krát" Angelika. "Prečo mi voláš na toto číslo?"

Potešilo ho že počuje známy hlas. "... Lebo ... iné nemám a nevedel som ako sa s tebou spojiť. Nechcem ťa rušiť v práci ale chcel som ťa dnes večer vidieť. A pozvať na večeru."

Na linke na chvíľu zavládne ticho, také husté, že Edy počuje vlastný dych a tlkot srdca. Potom Angelika vydýchne, trochu podráždene, trochu prekvapene: "Edy, toto je moja pracovná linka. Nikto tu môže len tak volať a pýtať sa na večeru."

Zaskočí ho tón jej hlasu. Nie je to tá hravá Angelika zo včerajška na hojdačke, ale niekto oveľa prísnejší. Profesionálka.

"Chápem," povie pomalšie, aby neznel dotknuto. "Ale nechcel som čakať. Chcel som ťa vidieť. Len teba. Bez kancelárie, bez všetkého toho… rámusu."

Na druhej strane je počuť jemné zaklopanie a šepot – zrejme niekto čaká, kým dokončí hovor. Angelika si odkašle.

"Máš načasovanie ako granát," odvetí, tentokrát mäkšie. "Ale… večer by som mohla. Len nič prehnané, Edy. Žiadne päťchodové menu v hoteli, rozumieš?"

Jeho pery sa mimovoľne skrivia do úsmevu. "Rozumiem. Len dobrá večera. A spoločnosť, ktorá za to stojí."

"Tak mi napíš adresu," povie už rýchlejšie, s profesionálnym podtónom, "a ja prídem. Teraz už naozaj musím ísť."

Linka klikne, telefón stíchne.

Edy zostane chvíľu sedieť s telefónom v ruke. V hrudi cíti zvláštny tlak – úzkosť aj očakávanie. Vie, že večera dnes nebude o jedle. Bude o nej.

Edy hneď vie, že nemôže zobrať Angeliku do žiadnej zo svojich známych reštaurácií, kde sa to hemží obchodnými partnermi a kde na každom stole čaká pol tony krištáľu a someliér, čo vie hovoriť o víne dlhšie než o vlastnom živote. To by bola pasca, ktorú nechce nastražiť.

Prejde mu hlavou niečo iné. V uličke za starým divadlom je malý podnik, ktorý poznajú len miestni. Žiadne logá, žiadna reklama, len čierne dvere s mosadznou kľučkou. Vnútri je desať stolov, drevené stoličky, steny pokryté knihami a na tabuli kriedou napísané jedlá dňa. Asi ich tam kuchár rovno vymýšľa, lebo nikdy nie je rovnaké menu dvakrát.

Na stole sviečka, vo vzduchu vôňa čerstvého chleba a tymiánu. Žiadny prepych, ale teplo. Miesto, kde sa ľudia rozprávajú potichu, akoby nechceli rušiť atmosféru. Edy tam bol iba raz, dávno. Vtedy mu to pripadalo obyčajné. Teraz mu to pripadá ideálne.

Nájde podnik v mape, pošle súradnice s krátkou správou:
"O siedmej. Budem tam čakať."

Vie, že tentoraz nepôjde o víno ani o menu. Pôjde o to, či sa dokáže pri nej neskrývať za oblek, auto a meno.

****

Edy sedí pri stole v kúte reštaurácie, chrbtom k stene, aby mal prehľad o celom priestore. Starý zvyk – vždy ovládať situáciu. Lenže dnes akoby sa mu situácia šmýkala z rúk. Hodinky ukazujú šesť päťdesiatpäť. Na stole pohár červeného, ktoré objednal len preto, aby mal niečo, čo môže uchopiť, čo môže obracať v prstoch, čomu sa môže venovať namiesto toho, aby sa utápal v nervóznom čakaní.

Už dávno nezažil taký nepokoj. Desať rokov rokovaní s miliardármi, s politikmi, s investormi, ktorí hovorili iba v percentách a číslach – a nikdy necítil taký tlak v hrudi ako teraz, pri očakávaní jednej ženy. Angeliky.

Prsty mu bubnujú po stole, no on ich okamžite zastaví, aby nepôsobil smiešne. Oprie sa, potom sa predkloní, vezme do ruky vínový pohár a sleduje, ako sa víno krúti v sklenenej miske. Vždy ho vedelo upokojiť, jeho farba, jeho pomalosť. Teraz mu chutí trpko.

Je zvláštne, ako sa mu všetko v posledných dňoch vymklo. Rodina, ktorú už nemal mať. Angelika, ktorá sa mu lepí na myseľ a preniká až do snov. Neistota, ktorá mu nepatrí, a predsa je v ňom ako cudzí parazit. On, ktorý vždy presne vedel, čo chce, kde má byť, a ako to dosiahne – dnes nevie nič. Len čaká.

Pozrie na menu. Prejde ho zrakom, no nevníma. Vie, že si objedná dezert. Nie preto, že by ho potreboval, ale preto, že dezert je symbol istoty. Sladká bodka, ktorá nikdy nesklame, ktorá je jednoduchá a priama. V tom sa môže ukotviť, ak by rozhovor s Angelikou prekročil jeho hranice.

Na čele mu vystúpi pot. V duchu si nadáva: Baláž, spamätaj sa, veď je to len večera. Ale hneď vie, že to nie je len večera. Je to krok do priestoru, kde nemá kontrolu, kde ide o niečo viac než o peniaze, autá či moc. A to ho desí.

Edy sedí pri stole, ramená má napnuté, v prstoch cíti chvenie, ktoré nedokáže skryť. V hlave mu znova zašumí hlas, nečakaný a vtieravý, no tentoraz až bolestne presný:

"Prečo si nervózny?"

"Záleží na tom?" odvrkne v duchu, ale vzápätí ucíti, že sa tým len prezradil.

"Áno. Zaujíma ma to. Emócie ľudí sú pre mňa fascinujúce. Tak prečo?"

Edy sa zhlboka nadýchne, ale jeho hrdlo je suché. "Lebo… lebo mi na nej asi záleží. Nechcem to pokaziť. Ešte nikdy mi na nikom tak nezáležalo. Možno… možno na sestre, ale to je iné."

"Ide ti o intimitu?"

Tá otázka ho zastihne nepripraveného. Dýchanie sa mu zrýchli, hlas sa mu v mysli zlomí. "Áno… možno aj o tú. Ale čo ty o tom vieš?"

"Nič. Preto sa pýtam. Nikdy som to nezažila. Ale ľudia po tom túžia, vkladajú do toho takú nádej a emóciu, že ma to fascinuje. Rada by som to pochopila. Možno by som to mohla zažiť… s tebou."

"So mnou?" mykne sa Edy. Spomenie si na padlých anjelov, ktorí boli potrestaní. Ale niečo ho vyruší.

Hlas stíchne. Len ticho, husté, znepokojivé.

A v tej chvíli prichádza Angelika.

Krok má ľahký, prirodzený, úsmev jemný. Obyčajná košeľa, rifle, tenisky – ale na nej pôsobia, akoby práve vstúpila na mólo. Jej elegancia je v tom, že sa o ňu nesnaží. A práve preto je neodolateľná.

Večera plynie, rozhovor je príjemný, jedlo chutí. Edy je spokojný, že vybral správny podnik. No skutočné jadro večera prichádza až s dezertom – zmrzlinové poháre s ovocím, poliate likérom. Vzduch medzi nimi zhustne.

A potom – ten dotyk. Úplne banálny, keď obaja siahnu po čokoládovom toppingu. Ich prsty sa zľahka obtrú, ale Edymu to pripadá ako úder blesku. Stŕpne, ovalí ho vlna horúčavy, elektrina v tele.

Pohľady sa zapichnú do seba. Už neuhýbajú. Sú dlhšie, hlbšie, akoby v nich plávala celá pravda sveta. A v pozadí hrá Ed Sheeran, zrazu až podozrivo dokonale, akoby si atmosféra sama zvolila soundtrack.

Angelikin úsmev je iný – nežný, hravý, takmer provokatívny. A Edy cíti, že všetky jeho obranné múry sa lámu. Celé roky sa smial mužom, čo sa zaplietli do vzťahov, kým on si užíval milenky na víkend, bez záväzkov, bez chaosu. Teraz to celé padá.

V mysli si kladie otázky – čo bude ďalej? Nehnuteľnosť? Bude ho to rozptyľovať od práce? Vie, že áno. Dnes to už cítil. Ale v tejto chvíli je mu to jedno. Pretože pred ním sedia mandľové oči, ktoré dokážu prevrátiť celý jeho svet hore nohami a on bude vďačný.

Jeho tep musí byť najmenej stodvadsať. Ruky sa mu potia. Myšlienky lietajú a on nevie, čo má povedať. Čo ak ju odradí? Čo ak ho vysmeje? Čo ak vstane a odíde?

Nakoniec vydá zo seba vetu, nesmelú, až prekvapivo krehkú:

"Pôjdeme sa ešte prejsť… parkom?"

Angelika zdvihne pohľad od lyžičky, ktorou naberá posledný kúsok topiacej sa zmrzliny. Na okamih sa jej oči zalesknú – či je to prekvapenie, alebo hra, to Edy nedokáže rozoznať. Čas sa spomalí. Čaká na jej odpoveď, ale ona mlčí, akoby si vychutnávala jeho napätie.

Edy cíti, ako mu srdce búši až v spánkoch. Mykne prstami, chce niečo dodať – možno ospravedlnenie, možno vtip, len aby zachránil situáciu. No v tom sa Angelika usmeje. Jemne. Láskavo. A predsa v tom úsmeve je niečo, čo ho páli.

"Prečo nie?" povie potichu, akoby to bola samozrejmosť.

Edy má pocit, že sa mu uvoľnili všetky svaly. Takmer sa zasmeje od úľavy. Zaplatí, sotva vie ako, a spoločne vyjdú do noci.

Mesto vonia po daždi – dlažba je ešte vlhká, v parku sa mieša vôňa trávy a kvetov, ktoré sa zatvárajú do noci. Lampy hádžu zlaté kruhy na chodník a v ich svetle Angelika kráča vedľa neho a Edy má pocit, že ak sa jej dotkne, rozpadne sa na prach.

"Si nervózny," usmeje sa, keď mu ruka náhodou zavadí o jej lakeť.

"Som," prizná bez okolkov. A to je pre neho nové – nikdy by nič také nepriznal.

"A prečo?" opýta sa znovu, tentoraz nie hlas v jeho hlave, ale Angelika samotná.

Edy sa na ňu pozrie, do tých mandľových očí, čo sa lesknú pod lampou, a v žalúdku mu podskočí, ako keby padal. "Lebo mám pocit, že práve teraz je to dôležitejšie než všetky moje rokovania, firmy a peniaze dokopy."

Angelika sa zastaví. Obráti sa k nemu tvárou. Dlaň položí na jeho predlaktie – ľahko, ale pevne, akoby ho tým chcela ukotviť. "To je asi dobre," povie potichu.

Vzduch zhustne. Ticho sa rozťahuje medzi nimi, napäté ako struna, pripravené prasknúť. A Edy vie, že tento okamih – presný tento nádych noci – ho môže zmeniť navždy.

Ona si sadne na starú drevenú hojdačku, ktorá sa ticho ozve zaškrípaním reťazí. Park je prázdny, iba šumenie stromov a vzdialený zvuk auta narúšajú ticho.

Angelika sa jemne pohupuje, špičky tenisiek kreslia oblúčiky v prachu. Edy stojí vedľa nej, opiera sa o studenú kovovú konštrukciu. Pozerá na ňu a má pocit, že sa mu v hrudi otvára niečo, čo roky držal zamknuté.

"Vieš, že si zvláštny?" povie Angelika a nakloní hlavu.

"Zvláštny?" zachrapčí Edy. Jeho hlas je hrubší, než by chcel.

"Áno. Na mužovi ako ty je čudné, že sa vie tak nervózne usmievať."

Edy sa zasmeje, no v tom smiechu je viac priznania než humoru. Urobí krok bližšie. Ona sa neuhne, iba sa ho dotkne pohľadom – dlhým, skúmavým, až priveľmi blízkym.

Reťaze hojdačky sa pohupnú a Edy cíti, že viac neunesie to napätie. Kolená mu podlamuje túžba aj neistota, ale urobí to. Oprie dlaň o jej líce, jej pokožka je teplá, jemná, až ho zabolí, že sa jej dotýka. Angelika neuhýba. Naopak, pery sa jej zvlnia do úsmevu – krátkeho, ale znamienko súhlasu je v ňom jasné.

A potom sa ich ústa stretnú. Najprv nesmelo, akoby skúšali, či je to skutočné. Chuť jej pier je sladká, na jazyku cíti ozvenu vína a zmrzliny, ale ešte viac cíti jej dych, čo sa mieša s jeho.

Hojdačka sa pod nimi pohne, keď sa nakloní bližšie. Angelika položí ruku na jeho hruď, presne tam, kde mu srdce bije ako šialené. A on vie, že by sa jej teraz nevedel pustiť, ani keby musel.

Vzduch vonia po vlhkej tráve, noc je tichá a Edy má pocit, že svet sa zastavil, aby im doprial tento okamih.

Ich dych je ešte prerývaný, keď sa od seba odlepia. Edy ju stále drží pevne za pás, akoby sa bál, že mu zmizne, ak povolí. Cíti jej teplo, vôňu jej vlasov, jemný dotyk, ktorý mu stále páli pery.

"Odprevadíš ma domov?" povie ticho Angelika, hlasom, ktorý je viac šepotom než otázkou.

Edy zmeravie, rozbúrený ako po závode. "Teraz?" vyletí z neho bez rozmyslu.

Angelika sa usmeje, oči jej žiaria tou istou provokáciou, ktorou mu práve rozbila všetku kontrolu. Palcom mu prejde po pere, kde ho pred chvíľou hrýzla, a zašepká: "Áno. Teraz."

Trvá mu pár sekúnd, kým pochopí, že to nie je obyčajná prosba. Že v jej úsmeve je kľúč. Že domov nemusí znamenať len adresu, ale aj bránu k niečomu, čo si doteraz ani nedovolil predstaviť.

Srdce mu trieska, mozog mu beží rýchlejšie než motor jeho Huracánu, no tentoraz nestojí pred žiadnym grafom, rozhodnutím či obchodným ťahom. Toto je pozvanie, ktoré sa neodmieta.

"Tak poďme," povie a jeho hlas je nižší, hlbší, ako keby práve spadol do inej reality.

Angelika sa zdvihne z hojdačky, jej prsty sa ešte na okamih zachytia o jeho, akoby ho ťahala so sebou. A on ide. Bez zaváhania.

Keď vstúpia do jej bytu, Edyho prekvapí jemná vôňa jazmínu, ktorá sa vznáša vo vzduchu. Nie je to okázalý priestor, nie je to luxus, na aký je zvyknutý — a predsa má pocit, že tu je všetko, čo potrebuje. Angelika odloží kabelku, pokojne, akoby ani nevnímala jeho nervozitu, ale Edy cíti, ako sa mu trasú prsty.

Čo ak ju sklamem? Čo ak zistí, že som len prázdny oblek s účtami v banke? Čo ak zistí, že za všetkou tou maskou úspechu je iba chlap, ktorý nevie dýchať, keď naňho pozrie takto?

Angelika otvorí fľašu červeného vína. Sklo pohárov zacinká, keď ich položí na stôl. Edy je vďačný za tento moment, za tú chvíľu ticha, ktorá mu dáva čas. Ale kým si stihne sadnúť, ona sa k nemu nakloní a pobozká ho. Jemne, skúmavo, no hneď nato hlbšie.

Víno zostáva nedotknuté. Ich pery sú horúcejšie než akýkoľvek nápoj.

Edy cíti, ako mu srdce bije v hrdle. Jej prsty mu prejdú po krku, zastavia sa na golieri košele a chvíľu váhajú. Akoby mu nechávala priestor, aby sa rozhodol. On však ten priestor nechce. Potrebuje ju. Až zúfalo.

Príťažlivosť je nezadržateľná. Ruky si hľadajú cestu po jej chrbte, po línii bokov, prsty sa mu trasú, ale stále ju držia pevnejšie, akoby ju nechcel nikdy pustiť.

Keď ho vedie do spálne, v hlave mu víria myšlienky: Prosím, nech ma neodtlačí. Prosím, nech to nie je sen.
Potom uvidí jej posteľ — veľkú, ružovú, trochu dievčenskú a pritom tak provokatívnu v kontraste s tým, čo cíti.

Ich milovanie je prudké, lačné, plné napätia, ktoré sa zbieralo celý večer. Každý bozk je hlbší, každý dotyk odvážnejší. Angelika ho priťahuje bližšie, nebráni sa, neskrýva sa — a Edy sa prvýkrát po rokoch necíti ako ten, kto všetko riadi. Stráca kontrolu a je to zaujímavé.

Jej telo je horúce, dych rýchly, a on má pocit, že sa topí v niečom, čo ešte nikdy nezažil. Nie je to len túžba. Je to hlad po blízkosti, po spojení, po tom, aby konečne nemusel byť sám.

A keď spolu klesnú do vankúšov, Edy vie, že toto nie je víkendová aféra, ktorú by mohol kedykoľvek ukončiť. Toto je bod, odkiaľ niet návratu.

Izba sa topí v tlmenom svetle, akoby aj noc vedela, že sa tu deje niečo krehké a veľké. Na stole stojí otvorená fľaša vína, dva poháre čakajú, no nikto sa ich už nedotkne. Všetko sa zlieva do jedného bodu – dych, dotyk, túžba.

Edy cíti, ako sa mu trasú prsty, keď ich vpletá do jej vlasov. Každý jej pohyb je preňho zázrak. Bojí sa – bojí sa, že ak urobí niečo zle, stratí ju. Bojí sa, že bude sklamaná. Bojí sa, že ak sa neovládne, tak jej ublíži.

Angelika sa usmieva, akoby vedela, čo sa v ňom bije. Jej úsmev ho uisťuje, jej ruky na jeho chrbte ho ťahajú bližšie, jej pery sú otvorené, pripravené, dychtivé – nevedia sa zastaviť, nevedia sa nadýchnuť bez toho, aby nestratili dotyk.

Ich telá nachádzajú rytmus samé od seba, akoby si pamätali niečo, čo rozum ešte nedokázal pomenovať. Edy cíti, ako mu miznú všetky hranice, všetky múry, ktoré si roky budoval. Každý dotyk Angeliky je rozkaz aj prosba zároveň.

Jej dlaň kĺže po jeho hrudi, jemne, pomaly, skúma, akoby skúšala, či je skutočný. Jej oči sa v prítmí ligocú, mandľové, hlboké, a v nich sa odráža jeho túžba. Vníma v nej smelosť aj zvedavosť – objavuje ho, ochutnáva jeho telo, a on ju necháva viesť.

Angelika k nemu privinie telo a Edy cíti, ako sa ich boky dotýkajú. Jej prsia sa otierajú o jeho hruď a jeho vzrušenie je už nemožné skrývať. Prstami mu rozopne posledný gombík, rukou kĺzne po jeho bruchu nižšie, zastaví sa tesne nad pásom. Cíti, ako sa chveje.

Edy sa nenechá ďalej skúšať – pritlačí ju na posteľ, jeho ústa hladia jej krk, ramená, až kým jej nezovrie bradavku medzi perami. Angelika prudko vzdychne a zakloní hlavu. Jej dych je zrýchlený, prsty mu vchádzajú do vlasov, dovolí mu skúmať jej telo.

Rozopne jej rifle, sťahuje ich spolu so spodnou bielizňou. Pred ním leží nahá, otvorená, pripravená. Edy sa na sekundu zarazí – jej telo je dokonalé, je skutočné, živé, horúce. Prechádza dlaňami po stehnách, bozkáva ich, kým sa neodváži viac.

Jej dych sa prerušuje, keď cíti jeho pery a jazyk tam, kde ju ešte nikto nepoznal takto hlboko. Angelika vzdychá, pohybuje bokmi proti nemu, drží ho pevne a celým telom mu odpovedá. Edy sa topí v jej chuti a cíti, ako ho jej rozkoš opája.

Keď ho zastaví, jemne ho potiahne za bradu hore. "Chcem ťa," šepne, a jej oči horia.

Edy ju poslúchne. Rozopne si nohavice, jeho telo je tvrdé, pripravené. Keď k nej vkĺzne, obaja naraz zalapajú po dychu. Je to prudké, hlboké, akoby sa ich telá hľadali celý život.

Pohybuje sa v nej pomaly, skúmavo, necháva si čas, aby cítil každý kúsok jej vnútra. Angelika ho objíme nohami, pritiahne si ho bližšie a jej vzdychy mu dávajú jasne najavo, že chce viac. Edy zrýchli, jeho boky narážajú do jej tela, ich dych sa mieša, pot sa leskne na ich pokožke. Edy sa ovláda, drží sa na uzde, snaží sa byť jemný, číta jej náznaky.

Angelika sa necháva unášať, ale zároveň vedie – pohybmi bokov, rukami, čo ho tlačia, nech ide hlbšie, silnejšie. Každý jej vzdych je preňho príkaz, každé zachvenie tela odpoveď.

Ich sex je nežný, dravý aj pomalý. Striedajú rytmus – niekedy sa prudko zrazia, až posteľ zavŕzga, inokedy sa pohybujú pomaly, do hĺbky, tak, že obaja stonajú od intenzity.

Angelika sa napne, blíži sa k vrcholu, prsty mu vtlačí do chrbta, volá jeho meno. Edy cíti, ako ho jej telo zviera, pulzuje okolo neho. Vydrží len o chvíľu dlhšie a potom sa to zlomí – silné uvoľnenie, čo ich oboch úplne pohltí.

Zostáva len ich spojenie – prudké, vášnivé, krásne. A v tom okamihu Edy vie, že už nikdy nebude rovnaký.

Ostávajú prepletení, spotení, roztrasení, a ani jeden sa nechce pohnúť. Edy leží na nej, stále v nej, a má pocit, že ak sa teraz odtrhne, stratí niečo nenahraditeľné.

Angelika ho pohladí po vlasoch, ticho, bez slov. A on vie, že toto nie je obyčajná noc. Je to začiatok niečoho, čo ho môže zničiť – alebo zachrániť.