~ Edyho anjel ~

18+ mystery

Kapitola 1

Smrť

Položí mu dlane na líca, jemne, nežne – ako by hladila dieťa.

Šepne: "Spi!"

Edy spadne na posteľ. Bez boja. Ako keby ho zasiahlo kúzlo, okamžite zaspí. Akoby ho niekto vypol.

Keď znovu otvorí oči, niet luxusného apartmánu, svetla ani priestoru.

Všade je tma. Bez hraníc, bez svetla, nekonečná, hustá, chladná. . Nie prázdna, ale ťažká, drviaca. Cíti v nej ťaživú samotu. Každý jeho krok mizne v priepasti, každý pohyb je márny, priestor sa sťahuje, tlačí sa na neho ako steny z čierneho bahna. Akoby ho chcel pohltiť do bodu, ktorý už nebude mať meno.

Z diaľky sa vynoria dva body, pomaly, neúprosne – dve žiariace iskry. Menia sa na oči. Modré, jasné, pália ako ľad. Upierajú sa naňho, bez mihnutia, bez úniku. Edy sa zachveje. Pokúsi sa obzrieť, no niet čo hľadať. Nikto tu nie je. Len tie oči, ktoré sa prerážajú jeho pokožku, svaly, až do hĺbky kostí. Čítajú z jeho duše.

Ozve sa hlas. Neprichádza odnikiaľ, ale stúpa z jeho vnútra, z hrude, akoby sa jeho vlastné srdce stalo ústami, čo vyriekajú slová, ktoré nikdy nechcel počuť:

"Čo si priniesol?"

Vzduch zhorkne. Hruď mu zviera ťažoba. Všetko sa mení na dym, hustý a jedovatý. Každý nádych je bolestivý, dusí sa.

Rozhliada sa. Hľadá niekoho, niečo, čo by sa k nemu priblížilo. A v tme sa zjavujú tváre – známe, úsmevné, smiešne. Sú to jeho "priatelia". Smiali sa s ním, pili, objímali ho v hluku hudby a v šere dymu. Ale teraz sú ich tváre krivé, prázdne, priesvitné. Keď k nim natiahne ruku, odvrátia sa a miznú.

Žiadny hlas, čo by sa postavil na jeho stranu.

Tlak v hrudi sa znásobuje.

"Kto bude svedčiť za teba?"

Slová na neho padajú ťažšie, tvrdo ako kamene. Edy cíti, ako mu srdce bije o rebrá, akoby chcelo utiecť z hrude. Svedkov niet. Len dutý smiech ktorý v okamihu ticha zhasol.

"Nie…" zašepká, ale hlas mu zostane v hrdle.

Tma stisne, zviera ho ako putá. A oči znovu pália jeho vnútro.

"Prečo si tu sám?"

Edy sa otočí, úpenlivo hľadá inú tvár. Z tmy sa vynárajú siluety, čo stáli bližšie než ktokoľvek – ty si ich odmietol. Rodina – rodičia, sestra. Tváre, čo ho čakali, prázdna náruč, v dychu tichá prosba. A on sa nevrátil. Pýcha, čo zvalila mosty. Ego, ktoré obohnalo jeho život múrom, kým za ním nezostal nikto.

Mráz mu lezie pod kožu, ruky sa trasú. Zimomriavky sa menia na bolesť.

"Čo si doniesol?"

Pozrie do vlastných dlaní. Sú prázdne. Vidí, čo mu pretekalo pomedzi prsty – autá, zmluvy, čísla účtov, papierové víťazstvá. Všetko sa mení na prach, ešte skôr než to dokáže chytiť. Popol, ktorý sa lepí na jeho pokožku.

Srdce mu trieska, bolesť na hrudi sa šíri až do kostí.

"Kto bude svedčiť o tvojich skutkoch?"

Zrak mu zatemnia obrazy žien. Milenky. Krásne, smejúce sa, mäkké telá, čo odchádzali pri svitaní. Nik z nich nepoznal jeho pravdu. Nik z nich sa nevrátil. Každý dotyk je len odraz prázdnoty, ktorá sa vracia späť k nemu.

Vzduch sa stráca. Nemôže sa nadýchnuť.

"Prečo si sám?"

Slová ho prerežú. Už vie, že odpoveď nie je nikde vonku – len v ňom. Oči nenaši rodinu, nenašli deti, nenašli lásku. Len telá, čo prišli a odišli, smiech a krik, čo sa vytratil s úsvitom. Nový život si nedal, len si krúžil v kruhu vlastného mena, kŕmil svoje ego a nechal rásť múry. Ticho mu hučí v ušiach, priestor sa stláča, tma je tvrdá ako olovo. Kosti praskajú, rebrá sa lámu pod váhou viny.

Bolesť sa stupňuje. Každý úder srdca sa mení na úder kladiva.

Otázky sa vracajú, stále tie isté. Oči sa nehýbu, no s každým slovom sú bližšie.

"Čo si doniesol?" – a on vidí domy, autá, účty, ktoré sa tu menia na prach, rozpadávajú sa ešte skôr, než ich dokážeš chytiť.

"Kto bude svedčiť?" – a pred očami má telá, dotyky bez duše, úsmevy mileniek, čo nikdy nepoznali tvoju pravdu. Ani jedna tvár neostáva s tebou.

"Prečo si sám?" – a odpoveď už nepočuje zvonka, ale z vlastného vnútra.

Cyklus sa opakuje. Každé slovo reže hlbšie. Každý pohľad odhaľuje klam, zradu, útek. Priestor sa stláča, kosti praskajú pod váhou neviditeľnej viny. Oči horia, neznesiteľné, a Edy vie, že už niet miesta, kam sa skryť.

Oči sa priblížili. Sú tak blízko, že nevidí nič iné. Pozerajú sa do neho, vidia len prázdnu dušu - každé odmietnutie lásky – všetko je odhalené.

Zostáva len holý, trasúci sa strach.

Tma je už tekutá. Niet dverí, niet východu.

A napokon vyriekne posledný, definitívny rozsudok:

"Toto je samota večnosti. Toto si si vybral.

Takto si žil – takto budeš naveky."

Slová sa mu zaryjú do mozgu ako klin. Edy padá do seba, nekonečne, bez dna.

A jediná myšlienka, ostrá ako čepeľ, mu rozreže myseľ:

"Je toto smrť?

****

S výkrikom sa posadí na posteli, celé telo má obliate studeným potom. Pľúca sa mu rozťahujú, hltá vzduch ako utopenec, čo sa práve vynoril z vody. Oči má rozšírené, páli ho v nich, keď sa obzerá okolo seba – steny, nábytok, ticho. Je vo svojom apartmáne.

Má pocit, že sa mu srdce roztrhne. Sen, ktorý mal, bol príliš skutočný – ostrý ako sklo.

Angelika sedí v kresle pri okne, pokojná, nepohnutá, no oči - tie modré oči mu horia do duše. Sledujú ho, ale teraz v nich niet chladu, len zvláštna nežnosť, ktorá desí viac než hnev.

"To… to si bola ty?" zakokce, hlas mu preskakuje. "Dala si mi niečo? Nejaké drogy? Čo si mi to spravila? Som… som živý či mŕtvy?"

Slová sa mu pletú, padajú z úst nezrozumiteľne. Ona sa iba usmeje, tajomne, bez odpovede.

"Kto… kto si?" Edyho hlas je zachrípnutý, trasie sa. Srdce mu stále búši, prsty má zaťaté do prikrývky. "Čo… čo si mi to spravila?"

"Ukázala som ti tvoju budúcnosť." Jej slová sú mäkké, plynú pomaly, no každá slabika je ťažšia než kameň. "Stále žiješ. Teraz vieš, čo máš robiť," povie Angelika tichým hlasom.

"Som tu, aby som ti pomohla."

Edy sa odvráti, trasie hlavou, akoby chcel striasť obrazy, čo mu ešte stále horia v pamäti.

"Nie! Nie, nie, nie! Takto nie!" reve, hlas mu preskakuje. "Choď preč! Vypadni!"

Angelika sa len pousmeje, akoby vedela viac, než chce povedať. "Ako povieš. Ale ak ma budeš potrebovať, zavolaj. Prídem. Som tvoj anjel spásy."

Jej pohyb je ladný, takmer neskutočný, akoby kráčala nie po podlahe, ale po vzduchu. Na tvári má pokojný úsmev. Pri dverách sa ešte raz otočí, oči jej zasvietia v šere.

A potom odchádza. Bez zvuku, bez stopy. Dvere sa zatvoria – alebo sa možno nikdy ani neotvorili.

V apartmáne ostane len Edy. Jeho dych. Jeho strach. A ticho, ktoré teraz váži viac než tma v jeho sne.

Izba zostane tichá, temná, počuť len jeho zrýchlený dych a búšenie srdca, ktoré hučí ako zvon. Zvalí sa na posteľ a zakryje si tvár rukami.

Čo to bolo? Čo to má znamenať?

Nemôže predsa zomrieť. Nie teraz. Ešte je mladý. Ale myšlienka sa mu vracia – ako studený tieň, ktorý sa nedá zahnať. Ľudia zomierajú stále, v každom veku. Na pohreboch vída mladých i starých, nikto nemá záruku. Život nie je spravodlivý obchod, kde zaplatíš úspechom a dostaneš večnosť.

Zatratenie. Slovo, ktoré nikdy nebral vážne, teraz ťažko visí vo vzduchu. Čo ak jeho život – všetky ženy, peniaze, autá, večierky, priatelia – všetko je iba lesklá kulisa, za ktorou číha prázdnota? Čo ak to celé bola len ilúzia, krásny sen, ktorý sa raz skončí studeným dotykom smrti?

Premýšľa o pekle, hoci sa mu zdalo smiešne. Peklo nemusí byť o ohni a síre. Peklo je možno to, čo cíti práve teraz – samota, prázdno, žiadna opora, žiadna láska. Len úspech, ktorý nemá komu ukázať. Len ženy, ktoré si nepamätajú jeho meno. Len priatelia, ktorí sa mu smejú za chrbtom.

A ak by zomrel dnes, zajtra by sa o ňom hovorilo pri niekoľkých obedných stoloch, možno na Facebooku pár statusov, a potom… ticho. Firma by prešla do cudzích rúk, peniaze by sa roztratili. O rok by už nikoho nezaujímal.

"Veď mám ešte celý život pred sebou," šepká do tmy, sám sebe. "Úžasný, úspešný život. Toľko toho musím ešte spraviť. Dosiahnuť. Vytvoriť…"

Ale otázka už visí v jeho vnútri ako rozsudok:
Načo to všetko, ak je na konci len prázdnota?

Edy leží v posteli, telo sa mu ešte trasie, ale hlava už horí myšlienkami. Nemá pokoj. Nedokáže zaspať.

Smrť.

Nikdy o nej nepremýšľal dlhšie než na pár sekúnd. Vždy ju odkladal ako fakt, ktorý sa týka iných, nie jeho. Ako vzdialený koniec filmu, ktorý ešte len začne hrať. Ale teraz cíti, že smrť nestojí niekde na horizonte. Ona stojí pri posteli, prizerá sa, dýcha spolu s ním.

"Ešte nemám ani štyridsať. To je vek, kedy sa život začína, nie končí!" šepne do tmy.
Ale v mysli sa mu ozve iný hlas: - A čo?
Deti umierajú pri pôrode. Mladí muži v autách. Dospelí v sile života kolabujú na ulici. A starci, ktorí sa už dávno pripravili, prežívajú, akoby za trest. Smrť je nepredvídateľná. Nehrá podľa pravidiel. -

Edy sa trasie, lebo prvýkrát v živote si dovolí túto myšlienku precítiť naplno: Zajtra tu nemusím byť.

A čo potom?
Kde sa ocitne? V tme? V ničote? Alebo v ohni, o ktorom mu kedysi hovorili v kostole, keď bol ešte chlapec? Peklo vtedy vyzeralo smiešne, ako rozprávka, čo má strašiť deti. Ale teraz chápe, že peklo je možno oveľa jednoduchšie.

Peklo je uvedomenie si, že všetko bolo zbytočné.
Že celé tie roky naháňania – peniaze, sláva, ženy – nič neznamenajú. Všetko je len piesok, ktorý prepadáva medzi prstami.

Zatratenie?

To nie je večné mučenie reťazami. Zatratenie je možno nekonečná samota, kde si navždy sám so svojimi chybami, s vlastnou prázdnotou. Byť odsúdený na večnosť so sebou samým, so všetkými hriechmi, ktoré si nikdy nepriznal, a už nebude komu ich povedať.

Edy sa zakryje prikrývkou, ale je mu zima. Zima prichádza zvnútra.
Cíti, že jeho úspešný život je možno len krásne ozdobená rakva. Navonok lesk, vnútri hniloba.

Myšlienka na Angeliku sa mu vracia.

Anjel spásy, povedala.

Ale prečo potom cíti, akoby ho odhalila pred vlastným súdom?

Je možné, že dostal posledné varovanie?

Že dnes mu smrť nakukla do izby len ako tieň – a nabudúce už príde ako fakt?