Vôňa dažďa 4

18+ ~ LEN PRE DOSPELÝCH!!! ~

Kapitola 4

Mia rozkladá terasu pred cukrárňou. Po včerajšej búrke nezostala ani stopa, dlažba je suchá a obloha čistá, jesenný vzduch je príjemne teplý. Babie leto. Usmeje sa a v duchu si povie, že takto má vyzerať september.

Rozkladá stolíky, na každý položí vázičku s malým kvetom a na stoličky ukladá mäkké podušky. Práve keď si obzerá svoje dielo, zrazu sa z ničoho nič objaví veľký čierny pes. Ako víchor sa vyrúti na terasu, uchmatne jednu podušku a ujde s ňou rovno do parku.

"Vráť mi to, ty ... zlý pes!" skríkne Mia, ale vie, že nemá šancu ho dobehnúť. Postojí zmätená, ale už sa musí smiať – vyzeralo to ako výjav z komédie.

O pár minút sa pes vracia, tvári sa úplne nevinným výrazom, a kým Mia položí ďalšiu podušku, už je preč – aj s ňou.

"No toto!" vykríkne Mia a sadne si na stoličku s posledným vankúšom pevne v ruke. Očami sleduje psa, ktorý sa teraz pokojne natiahne kúsok ďalej, akoby bol ten najmilší tvor na svete.

"Komu patríš?" pýta sa polohlasne a zvedavo sa zadíva do parku. Pes na jej slová len zažmurká, laby natiahne pred seba a spokojne sa uloží.

"No poď, nech ťa poškrabkám," skúsi Mia a zatlieska na kolená. Pes sa naoko váhavo priblíži, ale keď natiahne ruku, šikovne jej vyšklbne podušku z druhej ruky a s radosťou odcvála späť medzi stromy.

Mia ostane sedieť a rozosmeje sa. "Ty darebák jeden!"

Nakoniec si donesie kávu vo svojej šálke s jednorožcom a posadí sa pred cukráreň. Takto dopoludnia hostia takmer nechodia – mohla by sedieť doma, ale prečo, keď je taký krásny deň? Oprie sa o stoličku, otvorí knihu a tvári sa, že číta. No v skutočnosti už len čaká, kedy sa čierny zlodej vankúšov opäť objaví.

****

Mia si práve usrkáva z kávy, keď v parku zazrie postavu. Vysoký muž v koženej bunde, v rukách drží tri farebné vankúše. Na chvíľu sa zastaví a pozoruje, ako Mia otáča tvár k slnku a užíva si teplé lúče. Vedľa neho pobehuje ten čierny pes, ktorý pred chvíľou vykrádal jej terasu. Okamžite ho spozná. Motorkár z búrky. Krištof.

"Tak tu ťa máme," prehovorí Mia a zúži oči na psa. "Zlodej podušiek sa vrátil."

"Dobrý deň," pozdraví, keď pristúpi bližšie. Oči mu svietia a jeho úsmev prezrádza, že celú situáciu považuje za náramne zábavnú.. "Neviete, komu toto patrí?" zdvihne vankúše, akoby priniesol korisť.

Mia sa zasmeje. "Hm… mám podozrenie, že by to mohlo patriť… mne. Vidím, že váš spoločník má špeciálne záľuby. "

"Tak to sa ospravedlňujem," usmeje sa Krištof a pohladí psa po hlave. "Charlie má slabosť na takéto veci. Vždy niečo odnesie, a ja potom chodím po meste a hľadám majiteľov. Minule to boli papuče, dnes podušky. Tvári sa, že je zlodej, ale v skutočnosti… (pozrie na psa, ktorý nevinne vrtí chvostom) …má dobré srdce."

"Vy to hovoríte, akoby to bola celkom bežná denná rutina," podotkne Mia a skúša pôsobiť vážne, no úsmev ju prezradí.

"S týmto lotrom? Celkom určite," prikývne. "Ale aspoň mám príležitosť ospravedlniť sa zaňho osobne." povie Krištof.

Mia si prehodí prameň vlasov za ucho, položí šálku so smiešnym jednorožcom na stolík. Na okamih sa ich pohľady stretnú a Mia si všimne jeho no priateľský úsmev. Pes si medzitým spokojne ľahne k jej nohám, akoby už patrili k sebe.

"Vyzerá to, že si vás obľúbil," poznamená Krištof. "Čo je dobré znamenie. Nebýva taký milý k cudzincom."

Mia sa pousmeje. "Milý? Veď mi pred chvíľou kradol podušky z rúk." Zohne sa a pohladká ho na hlave. Pes priateľsky máva chvostom a oči mu svietia šibalstvom.

"To je jeho spôsob, ako si občas vyberá priateľov," zasmeje sa Krištof. "Volá sa Charlie."

Ahoj Charlie – počkrabe psa za ušami a ten sa spokojne prevalí.

"Dáte si kávu a koláč?" opýta sa, rýchlo, nechce aby odišiel.

"Dnes len kávu. Ďakujem"

Keď sa Mía vráti s kávou, Charlie si položí hlavu na jej nohy a zavrtí chvostom, akoby všetko išlo presne podľa jeho plánu.

Krištof si všimne knihu vedľa jej šálky. "Chatrč to som nečakal."

"Poznáte ju?" zdvihne Mia obočie.

Usmeje sa. Vzduch na terase je naplnený teplom neskorého leta, slnko sa prediera pomedzi konáre starých líp, na stole sa mihajú tiene lístia. "Samozrejme. Je to jedna z tých kníh, ktoré vás zmenia. Pripomenú, že aj z bolesti môže vzniknúť niečo dobré." Chvíľu mlčí, akoby zvažoval, či má pokračovať. Potom dodá: "Mám rád túto myšlienku:

"Skutočná láska je dar, ktorý sa nedá kúpiť ani zaslúžiť. Môžeš ju len prijať."
                                                                          - William Paul Young - Chatrč

Mia naňho chvíľu hľadí, v očiach má odraz slnka i otázky, ktoré si nedovolí vysloviť. Keď sklopí zrak, zacíti v bruchu chvenie, srdce sa jej rozbúši tak prudko, že má strach, či to nebude počuť aj on.

"Netušila som, že čítate knihy," vydýchne. V jej očiach sa mieša dojatie, neistota aj zvedavosť.

" Je to krásna myšlienka," dodá.

Otvorí knihu, posunie mu ju. Jej ruka sa pri tom na okamih dotkne jeho, teplá, jemná a predsa zdržanlivá. "A čo si myslíte o tomto?" nakloní sa o kúsok bližšie, ako by nechcela, aby ju nikto počul. Jej hlas znie tichšie než pred chvíľou, skoro dôverne:

"Bolesť ťa môže zraniť, ale môže ťa aj prebudiť. Ukazuje ti, že si stále živý a že tvoje srdce ešte dokáže cítiť."
                                                                                                  - William Paul Young - Chatrč

Terasa stíchne, len zďaleka dolieha zvuk detí, ktoré sa hrajú na v parku. Charlie sa natiahne a spokojne zafuní, jeho srsť hladí jemný vánok. Krištof si necháva slová doznieť, akoby v nich skúšal nájsť vlastný odraz. Potom zdvihne pohľad k nej.
"Bolesť," povie ticho, "je učiteľ. Neželaný, tvrdý… ale bez nej by sme nikdy nepoznali, čo znamená úľava. Keby som nepoznal bolesť, nevedel by som, čo je to pokoj."

"Asi o tom niečo viete."

Možno," odpovie. "Každý nosí v sebe svoju búrku."

Ich oči sa stretnú. Tentoraz sa nik neodvráti. V tej chvíli, obklopení zlatou jesennou žiarou, akoby medzi nimi neexistoval stôl, ani kniha, ani čas. Len otázka, ktorá visí vo vzduchu — nebezpečne blízko odpovede.

Krištof nakoniec prehovorí. "Viete, Mia… toto námestie dnes vyzerá inak. Včera tade tiekla riečka, dnes je čistá, akoby sa všetko začalo odznova."

Usmeje sa. "Búrka občas dokáže urobiť poriadok."

Mia nakloní hlavu. "Tak to vidíte vy?"

"Tak to cítim," prikývne.

Mia nesúhlasí, ale neodporuje. Ona vie o búrkach svoje. Nerobí poriadok. Príde znenazdajky, zničí čo sa dá a odnesie to najdrahšie. Nič ju nezastaví.

Zaženie zlé myšlienky a usmeje sa.

"Nedáte si predsa len nejaký koláč?" opýta sa.

"Ďakujem, my už musíme ísť. Ale mohli by sme sa zastaviť znovu zajtra."

"To môžete, ale ja mám zajtra voľno."

"Skutočne? Tak to by sme mohli využiť. Nechcete ísť s nami na výlet? Zajtra má byť ešte teplejšie ako dnes a s Charliem sme sa chystali za mesto, na veľkú lúku. Je odtiaľ nádherný výhľad a Charlie to tam má rád. Bola by to taká.. výprava. Čo poviete? "

Položí ruku na svoj hrnček s jednorožcom, akoby v ňom hľadala odpoveď. Potom sa zahľadí na neho. Vidí v jeho očiach tú istú úprimnosť, ktorú cítila včera, keď sa búrka rútila ulicami a on ju upokojoval.

"Výprava…" zopakuje a pousmeje sa. "...To znie krásne." zašepká a v hrudi sa jej rozleje zvláštny, hrejivý nepokoj.

Charlie zdvihne hlavu, akoby rozumel, a mávne chvostom o dlažbu.

Mia sa zrazu cíti zvláštne ľahko. Ako keby prijala pozvanie, ktoré vôbec nie je o mieste – ale o tom, kto ju tam vezme.

Ďalšia kapitola: