Vôňa dažďa 5

18+ ~ LEN PRE DOSPELÝCH!!! ~

Kapitola 5

Mesto zostáva za ich chrbtom a pred nimi sa rozprestiera lúka ponorená do rannej hmly. Tráva je mokrá od rosy, drobné kvapky sa ligocú ako tisíce perál. Charlie šťastne pobehuje sem a tam, jeho čierna srsť sa mihá medzi závojmi hmly a občas sa stratí úplne, akoby sa hral na prízrak z ranného sna.

"Tu je tak ticho," zašepká Mia a zhlboka sa nadýchne. Vzduch vonia čerstvo, zmesou vlhkej pôdy, machu a prvých slnečných lúčov.

"Poďte," povie Krištof a ukáže na úzky chodníček vinúci sa popri potoku. Voda zurčí a kľukatí sa, akoby ich sama viedla. Kráčajú lesíkom, kde vtáky začínajú svoju rannú pieseň, a každý krok ich odnáša ďalej od ruchu sveta.

Pri starej studničke sa zastavia. Voda je čistá a studená. Obaja sa napijú, akoby to bola česť ochutnať z nej. Mia sa zasmeje: "Má chuť, ako keby prichádzala priamo z hôr."

Cestička sa dvíha a medzi stromami sa objavuje hoľa. Keď vystúpia hore, pred nimi sa rozprestrie celé údolie. Hmla sa pomaly trhá, slnko sa prediera cez obzor a jeho lúče zalievajú krajinu zlatistým svetlom.

Na lúke je život v plnom prúde. Vítajú ich motýle mávajúce krídlami, včely bzučiace pri kvitnúcich zvončekoch a jeden čmeliak, ktorý si hrdo privlastnil celý trs.

Krištof vytiahne nepremokavú deku, rozložia ju do mokrej trávy.

Mia rozbalí vak a vytiahne krabičku. Sú v nej sušienky, ktoré piekla večer. "Nie sú dokonalé," povie v rozpakoch, "ale sú moje."
On si jednu vezme, zahryzne a s úsmevom prikývne: "Práve preto sú dokonalé."

Charlie si ľahne k ich nohám, spokojný po rannom behaní. Slnečné lúče im hrejú tváre a obaja mlčia, lebo niekedy je ticho dôležitejšie, než akékoľvek slová. Krištof natiahne ruku a ukáže smerom k úpätiu kopca. "Tam dole stojí môj dom. Za tým malým sadom, čo vyzerá, akoby patril do rozprávky."

Mia sa zadíva a oči jej zasvietia: "Naozaj? Tak to je blízko. Moja starká kedysi bývala vo vedľajšej uličke. Ako deti sme tam celé leto trávili vonku."
Jej hlas na okamih zmäkne, akoby sa v nej otvorila zabudnutá spomienka.

Potom sa zvalí na deke, ruky si podloží pod hlavu a zahľadí sa do oblohy. "Tu by som zostala navždy," povie potichu. "Je tu tak krásne. Akoby sa čas zastavil."

Krištof sa usmeje, vezme do rúk steblo trávy a jemne ňou prejde po jej líci. Mia prudko žmurkne, zaskočená a zároveň pobavená. "Hej!" vykríkne a odsunie sa, no smiech jej sa jej ozýva v hrdle.

"Nemohol som odolať," prizná sa so širokým úsmevom. "Zdalo sa mi, že ste príliš vážna. A tu hore vážnosť nemá miesto."

Mia sa nadvihne na lakťoch a pozrie naňho pohľadom, v ktorom sa mieša výčitka s úsmevom. "To teda nebolo fér."

Charlie ich sleduje zo strany, hlavu má položenú na labách, chvost mu však neklame – veselo udiera do zeme, akoby podporoval Krištofove šibalstvo.

Vzduch medzi nimi vibruje jemnou iskrou, ktorá sa rozochvieva pri každom náznaku dotyku a smiechu.

Mia sa ešte smeje, a trie si líce na ktorom ju šteklilo steblo trávy .

Krištof sa prehrabuje vo vaku. "Viete, čo som doniesol? Moje malé tajomstvo," povie s hranou vážnosťou a vytiahne termosku a dva papierové poháriky. "Na kopci nikdy nesmie chýbať káva."

Naleje čiernu voňavú tekutinu a jeden pohárik jej podá. "Dúfam, že nevadí, že to nie je jednorožec," podpichne ju so spikleneckým úsmevom.

Mia sa zasmeje a prijme pohárik oboma rukami. "Tak dobre… ale pod podmienkou."

"Akou?" pozrie na ňu zvedavo.

"Že si prestaneme vykať," povie a v očiach jej zasvieti iskra. "Myslím, že po búrke, psích krádežiach a tomto výstupe si to zaslúžime."

Krištof zdvihne svoj pohárik k jej. "Tak teda na to."

"Na to," zašepká a štrngnú si, hoci len papierom o papier. Obaja sa na chvíľu zastavia, pohľady sa im stretnú nad pariacimi pohárikmi a svet pod nimi, v doline, sa zdá byť nekonečne vzdialený.

Mia si pomaly priloží pohárik k tvári a vdychuje vôňu kávy. V hrudi cíti zvláštne teplo, ktoré neprichádza len z nápoja. Zrazu sa jej zdá, že všetko ťažké, čo ju roky zväzovalo, sa rozpúšťa v jemnom rannom opare. Nepamätá si, kedy naposledy sa cítila tak ľahko. Tak bezpečne.

Pozrie na Krištofa a napadne ju jediná myšlienka: Možno niekto ako on dokáže premeniť búrky na ticho a strach na smiech.

Cíti, ako sa jej Krištofov pohľad občas zastaví na tvári a hneď unikne do diaľky, akoby sa bál, že prezradí viac, než chce.

"Ukážem ti ešte niečo," povie napokon a vstane. Vedie ju úzkym chodníčkom pomedzi staré stromy, kde stojí osamelá drevená lavička. Drevo je ohlodané časom, ale výhľad na celé údolie je nádherný – domčeky v diaľke, dym z komínov a zlatisté prúžky svetla, ktoré sa derú cez hmlu.

Posadí sa a cíti, ako jej srdce bije rýchlejšie. V hlave jej prebleskne myšlienka, že práve takéto miesta ostávajú v pamäti navždy – aj s tými, s ktorými ich človek zdieľa.

Krištof si sadne vedľa nej, tentoraz bližšie, až sa ich ramená takmer dotýkajú.

****

Keď sa Mia vráti domov, byt ju privíta svojou zelenou džungľou a papagáje, šepocú tichú večernú pieseň. Z chladničky vytiahne krabicu mlieka a k nej si vezme sušienky. Položí ich na stôl vedľa kopy kníh, ktoré má rozčítané.

Aj zajtra má voľno. Predstaví si, že celé dopoludnie presedí pri knihe, so šálkou kávy, bez povinností. Teraz vezme do rúk Pýchu a predsudok a otvorí ju náhodne. Oči jej padnú na úryvok:

"Srdce, ktoré si trúfa snívať, je vždy odvážnejšie než rozum, čo sa bojí prebrať."
                                                                         - Jane Austen - Pýcha a predsudok

Slová ju zahrejú pri srdci. V mysli sa jej mihne obraz Krištofa, ako sa smial, keď jej šteklil líce trávou. A potom jeho rozlúčka – "celý týždeň slúžim". Čo to znamená? Pracuje? Je policajt? Lekár? Vojak? Niečo, čo mu nedovolí odísť, kým neskončí služba. Usmeje sa –je to ďalšia záhada, ktorú o ňom možno raz odhalí.

Knihu si položí na kolená, hlavu oprie o opierku kresla. Oči sa jej zatvárajú, hoci chcela ešte čítať. Papagáje si šepocú svoje nočné piesne a zeleň v byte dýcha tichom. Takto, v polospánku, jej prebleskne otázka, ktorá zostáva visieť vo vzduchu:

"Spoznám ho naozaj? Alebo zostane len obrazom z lúky a lesa?"

Ďalšia kapitola: