Vôňa dažďa 7

18+ ~ LEN PRE DOSPELÝCH!!! ~

Kapitola 7

Na kopec padajú posledné lúče zapadajúceho slnka, keď Mia a Krištof dorazia na jeho vrchol. Mestské uličky pod nimi sa rozprestierajú ako mozaika žltých svetiel, ktoré sa odrážajú od dlažby a rozptyľujú jemnú večernú hmlu. Vzduch je príjemný, naplnený vôňou jesenných listov a vzdialeného dymu z komínov malých domčekov na okraji mesta.

Na cintoríne vládne ticho – hrobky a staré náhrobky sa v temnej krajine hrbia na zemi pokojne a nehybne. Len vietor sa pohráva so suchými, šuštiacimi listami, ktoré sa odrážajú od kameňa a mihotajú pod nohami návštevníkov.

"Je odtiaľto krásny výhľad," povie Mia a jej hlas znie nežne, akoby nechcela narušiť posvätnosť miesta. Jej oči sa zablysnú od svetiel mesta pod nimi a na jej perách sa objaví úsmev, ktorý prezrádza pokoj a úľavu, že sú tu spolu.

Krištof prikývne a jeho pohľad sa upiera na ten istý panoramatický výhľad. Cíti, ako sa z neho uvoľňuje napätie, ktoré nosil celý deň – a zároveň ho fascinuje, ako Mia dokáže vnímať krásu aj na takom zvláštnom, tichom mieste.

Sedia na okraji malého múrika, nohy im visia nad svahom, a medzi nimi panuje tichý súlad. Celé mesto dole sa už rozžiarilo, teplou žltou farbou, ktorá kontrastuje s tmavomodrou oblohou nad hlavami. Vietor sem-tam privieva jemný chlad, ktorý ich oboch pritiahne bližšie k sebe.

"Tu je to akoby… iný svet," zamyslí sa Mia. "Ako keby všetko živé a hlučné zostalo dole a sme tu len my dvaja."

Krištof sa usmeje a pritiahne ju bližšie, nechávajúc ju cítiť moje teplo. "Presne tak," povie ticho. "A takto to máme chvíľu len pre seba."

Blesk roztrhne oblohu.

Mia prudko sebou trhne, ruky si pritlačí k telu. "Nie… prosím, nie…"

Hrom zahrmí tak blízko, že má pocit, akoby sa zem zatriasla a ona vykríkne no jej hlas sa stráca vo vetre, ktorý prifúkol búrkové mraky spoza kopca za ich chrbtami.

"Poďme," povie Krištof rázne. Chytí ju za ruku a vedie dolu kopcom, k starému domu na kraji cintorína. Znenazdajky sa spustí lejak. Prudký, studený dážď ich okamžite premočí. Dvere starého domu sú napoly pootvorené, akoby ich čakali. Vnútri je tma, zatuchnutý vzduch a cez dieru v streche stekajú prúdy dažďa. Každý blesk osvetlí miestnosť ostrým, belavým svetlom, cez rozbité okná sa preháňa vietor.

Každý blesk prerazí temnotu miestnosti ostrým, svetlom, ktoré sa odráža od stien a vytvára strach naháňajúce tiene. Hrôza z neznámeho rezonuje v jej tele, každý výboj elektriny jej drví nervy, srdce bije divoko.

Mia sa krčí v kúte, ruky má prekrížené na hrudi, nohy pod ňou sa trasú ako lístky vo vetre. Celé jej telo sa chveje, ruky sa jej zovrú do pästí, pery do tenkej linky. Každý hrom, ktorý nasleduje po blesku, jej prehluší myseľ a vyvolá pocit, že svet sa rozpadá.

"To je koniec… zas to príde… zas všetko zhorí…" šepká ticho, trasľavý hlas, sa láme na každom slove. Dych má krátky a rýchly, ako keby každý nádych bol bojom o prežitie. V očiach sa jej zrkadlia odrazy bleskov, a každý záblesk akoby rezal do jej mysle, prinášal predstavy deštrukcie a chaosu, ktoré ju dusia.

Vnútri sa jej mieša panika a bezmocnosť, potreba schovať sa, pritom však vidina toho, čo sa udeje, ju drží v nemom strachu. Zdá sa jej, že celá miestnosť sa mení na prebúdzajúcu sa hroznú nočnú moru, kde sa každý zvuk hromu zatrasie budovou a každú chvíľu sa na nich zrúti.

Krištof ju objíme, pevne, akoby ju chcel ochrániť pred celým svetom. "Počúvaj ma Mia. Dýchaj. Nie je to koniec. Je to v poriadku. Všetko je v poriadku. Som tu s tebou."
Pri každom hrome ňou strhne, no cíti jeho teplé ruky na svojich ramenách, jeho pevný hlas, ktorý ju drží nad hladinou paniky.

"So mnou," šepká jej do vlasov. "Dýchaj so mnou."

Konečne príde auto. Jeho kamarát po nich prišiel a odvezie ich do mesta. Cesta trvá len pár minút, ale pre Miu je to nekonečnosť. Kým kvapky bubnujú na strechu, drží si ruky na kolenách, stále zaťaté do pästí a snaží sa nepremýšľať. Pred jej bytom váha. Potom sa otočí ku Krištofovi: "Zostaneš… ešte chvíľu? Prosím, len kým to prejde"

Kývne. "Samozrejme."

V jej byte je teplo a útulne. Na poličkách sú knihy, papagáje sa ozývajú jemným štebotom a listy rastlín sa lesknú vo svetle lámp. Krištof sa neprestáva diviť. Takýto byt ešte nevidel. Mia postaví čajník na stôl, obaja si nalejú horúci čaj.
Ona sa zabalí do deky, ruky pevne zviera okolo šálky.

"Bol to starý orech na dvore." začne ticho. "Zasiahol ho blesk a spadol na strechu. Dom vzbĺkol… otec sa vrátil dnu po naše fotky. A my s mamou sme stáli na dvore. Mala som papučky, ružové pyžamo… dažďom premočené. Držala som ju za ruku a čakala som, kedy sa otec vráti. Ale neprišiel. Strecha padla skôr, než prišli hasiči."

Slzy jej stekajú po lícach. Krištof ju znovu objíme. Len ju drží a necháva jej bolesť odplaviť slzami.
V duchu si však sľubuje: nikdy ťa v búrke nenechám samú.

Neskôr, keď Mia unavená zaspí, Krištof vstane a potichu si prezrie jej knižnicu. Ruka mu skĺzne k zväzku Figuli – Tri gaštanové kone. Otvorí ho a číta prvé strany. Slová o Magdaléne, jej nevinnosti, o kráse a túžbe, ktorú si Peter netrúfa vysloviť, sa ho dotknú.

Presne tak cítim aj ja, prebehne mu mysľou, keď sa pozrie na spiacu Miu. Opatrne ju odnesie do postele, sám sa uloží na gauči v obývačke. Zvedavé papagáje si ho obzerajú, ale dnes neštebocú. Akoby aj oni pochopili, že dnešný deň bol náročný pre oboch a nechcú ich rušiť.

Zobudí ho výkrik. Krátky, intenzívny. Krištof hneď otvorí oči.
Mia sedí na posteli, lapá po dychu. "Otec!" zašepká v polospánku a znova si položí hlavu na vankúš.

Vidí pred sebou nie mladú ženu, ale malé dievčatko v ružovom pyžame, premočené dažďom, stojace na dvore ktoré hľadí na horiaci dom.

"Si v bezpečí, Mia. Si doma. A ja som tu s tebou." Povie potichu, viac pre seba, ako pre ňu.

Ďalšia kapitola: