Vôňa dažďa 9*

* 18+ ~ LEN PRE DOSPELÝCH!!! ~ 

Kapitola 9

Po plávaní zájdu do bufetu, objednajú si minerálku.

"Sľúbil som Charliemu, že na večeru budem doma," povie Krištof, keď si utiera vlhké vlasy.

V Miiných očiach sa mihne čosi ako sklamanie, no ešte než stihne niečo povedať, pokračuje:
"Ale na večeru budem robiť svoj slávny avokádový šalát s kuracinou."

"Prečo sa smeješ?" nakloní sa k nej. "Ešte si o ňom nepočula?"

Mia krúti hlavou, smiech jej ticho vibruje v hrdle.
"Tak to musíme napraviť. Môžem ťa teda pozvať na tú večeru. Ale… nebude to zadarmo."

"Dohodnuté," odvetí so smiechom.

Cestou autom sa Mia zrazu spýta:
"Čo máš s ramenom?"

"Prosím?" tvári sa prekvapene.

"Tá bandáž. Prečo ju nosíš?"

Na chvíľu sa mu zúži pohľad. "To je staré zranenie," odpovie potichu.

"Tak ako tá jazva na tvári?"

Krištof si prejde prstami po líci, a prikývne.

Keď zaparkuje vo dvore, hneď ich víta Charlie. Celý od blata, s radosťou okolo nich krúži. Mia ho pohladká po hlave, poškrabká za ušami a pes ju vďačne pustí do domu.

"Poď, prevediem ťa," ponúkne sa Krištof. Obývačka s kozubom, kuchyňa otvorená do veľkorysého priestoru, za ňou terasa. Ratanové sedenie – jedno hojdacie kreslo a jedno obrovské, ťažké, vyzerá ako trón. Za domom je sad ponorený do večerného šera.

"Nádhera," vzdychne Mia a posadí sa do hojdacieho kresla. "Toto je sen."

"Áno," odpovie Krištof. A v duchu dodá – teraz už áno.

"Tento domček som kúpil aj s pivnicou plnou višňového likéru a čerešňového vína. Hádaj, aké stromy rastú v sade."

Mia sa zasmeje. "Višňový likér mám rada."

O chvíľu jej prináša pohárik a fľašu likéru. Charlie leží pri jej nohách, akoby tam patril. Krištof zatiaľ krája zeleninu a mieša šalát. Keď zasadnú k stolu, ukáže sa, že jeho slávny recept nie je len prázdne chvastanie.

"Ty likér nebudeš?" opýta sa Mia, keď jej dolieva do pohára.

"Ak si dám, zostaneš tu uväznená do rána," povie s jemným úsmevom. "Dnes už žiadny autobus do mesta nepôjde."

Na okamih sa ich oči stretnú. Čítajú v sebe viac, než povedia nahlas.

"V poriadku," povie Mia potichu.

Sedia spolu na terase, pozorujú, ako padá noc na stromy v sade a popíjajú višňový likér.

"Poznal si starého pána, ktorý tu býval?" opýta sa Mia.

"Nie. Kúpil som dom cez realitku po jeho ... odchode."

Mia sa smutne usmeje, postaví sa a oprie o drevené zábradlie. "Ja áno. Bol to milý pán. Ako deti sme k nemu chodili na čerešne. Vždy nám dovolil vyliezť na stromy a zjesť, koľko vládzeme."

Krištof jej chvíľu mlčky načúva. Postaví sa za ňu, ukáže prstom do sadu a ticho povie:
"Keby bola jar, sedeli by sme pod tamtou čerešňou. Okvetné lístky by ti padali do vlasov ako snehové vločky… a ja by som ich tam nechal."

"A čo ešte?" spýta sa Mia so zvedavosťou v očiach.

Nakloní sa bližšie šepká jej do vlasov, ona cíti jeho dych na krku,. "Ochutnal by som tvoje ústa sladké od likéru."

Mia sa otočí k nemu. "A čo potom?" zašepká so zatajeným dychom.

Ich pohľady sa stretávajú, napätie vibruje vo vzduchu.

"Potom by som ťa ochutnal celú."

"Ale ja nechcem čakať do jari."

"To som rád." Zdvihne ju, ona mu ovinie ruky okolo krku a nohy okolo pása.

"Ty tak krásne táraš," zamumle mu do pier. Ale on ju už nepočúva…

Nesie ju do spálne ako vzácny dar, akoby sa bál, že sa mu v rukách rozplynie. Jej telo sa k nemu vinie, celé napnuté túžbou aj dôverou, akoby v jeho náručí našlo jediné bezpečie. Ich pery sa nedokážu odtrhnúť, vášnivo sa znovu a znovu hľadajú, akoby na sebe záviseli, akoby v tých bozkoch bolo ukryté všetko, čo nedokázali vysloviť.

Mia cíti pod dlaňami jeho pevné svaly, teplo, ktoré z neho sála, a s trasľavou nedočkavosťou mu vyzlieka tričko. Jej prsty blúdia po jeho pokožke, akoby kreslili neviditeľné mapy, zatiaľ čo on ju drží pevnejšie a pevnejšie, akoby ju už nikdy nechcel pustiť.

Bandáž už nemá – a ona si všimne jazvy. Hrubšia, drsná koža sa tiahne od ramena až pod lopatkou.

Čo sa ti to stalo? To muselo veľmi bolieť, prebehne jej mysľou, ale nevysloví to. Jemne prejde prstami po pokožke, akoby chcela dať najavo, že ho prijíma celého, aj s týmto.

"Nemusíš sa na to pozerať," povie Kris ticho, s nádychom neistoty.

"Ja viem," odpovie mu Mia. A namiesto slov položí na jazvu pery. Pobozká ju nežne, akoby ju chcela zaceliť. Jej dych sa mieša s dotykom a Krištof cíti teplo, ktoré je iné než akýkoľvek oheň, ktorý ho kedy spálil.

Zavrie oči, zalapá po dychu. Chytí ju za bradu, otočí jej tvár k sebe. "Netráp sa tým. Už to nebolí," zašepká, a v jeho očiach nie je bolesť – len túžba a oddanosť. "Vráť sa ku mne," šepká jej do ucha, jemne ju uhryzne za ušný lalôčik a potom za spodnú peru.

Mia sa na neho slabo usmeje, no v očiach má iskry, ktoré hovoria viac než slová.

Zdvihne jej tričko, perami bozkáva bruško, a ona mu zaborí prsty do vlasov. Keď mu zavzdychá pod perami, zdvihne k nej pohľad.

"Pokračuj, prosím," zašeptá, a jej hlas sa chveje túžbou.

A on pokračuje. Bozkáva jej prsia, jemne hryzie bradavku, kľúčnu kosť, jamku na krku, každé miesto, ktoré sa mu odhaľuje. Jazykom ochutnáva jej telo presne tak, ako jej to sľúbil.

Mia leží so zatvorenými očami, zabúda dýchať. Vníma len jeho pery, jeho jazyk, dych a horúce dlane, ktoré ju držia pevne, akoby bol celý svet stvorený len pre tento okamih.

Odev sa stráca kúsok po kúsku. Ich telá sa k sebe tisnú, hľadajú sa, prepletajú. Každý dotyk je nový objav, každý bozk je prísľub. V tej chvíli sú iba oni dvaja – nahí, zraniteľní, a predsa silní vo vzájomnom objatí.

Jeho pohľad horí, akoby chcel rozpáliť každý kúsok jej tela. Mia cíti, ako jej srdce bije rýchlejšie, keď ju pritisne k sebe. Túžba sa v nej mieša so strachom z neznáma, ale jeho ruky sú pevné a zároveň nežné – v jeho objatí sa stráca.

Keď do nej vniká, zatají dych. Prsty sa pevne zaprú do jeho ramien, akoby sa bála, že ak ho pustí, celý svet sa rozpadne. V tele cíti zvláštny tlak, zmes neistoty a krásy, bolesti a rozkoše, ktorá sa v nej spája do jedného celku. Je to niečo krehké, no zároveň tak silné, že jej oči zvlhnú. V tej chvíli vie, že sa mu úplne odovzdáva – nie iba telom, ale aj srdcom.

On vníma jej napätie, spomalí a hľadí jej do očí. Je v nich dôvera, akú ešte nikdy nikomu nedala. Nechce ju zraniť, chce, aby si každý dotyk, každý okamih pamätala ako niečo čisté, krásne a iba ich. Bozkáva jej krk, rameno, ona sa mu poddáva, jej napätie sa uvoľňuje.

Ich telá sa postupne zosúladia, akoby dýchali jednými pľúcami a srdce im bije jedným rytmom. Mia cíti, že medzi nimi miznú hranice – všetky pochybnosti, všetok strach sa rozpúšťajú. Jej vnútro sa otvára, vpúšťa ho k sebe hlbšie, ako by si kedy trúfla. Prosí v duchu, aby to nikdy neskončilo, lebo vie, že tu, v jeho náručí, konečne patrí niekam, kde nemá strach.

Krištof si ju berie celú – jej pokožku, ktorá je jemná ako šepot, jej vlasy, ktoré ho šteklili po tvári a voňajú ako levanduľa, jej dych, ktorý sa mieša s jeho. Každý jej ston je preňho dôkazom, že mu dôveruje, že sa mu odovzdáva, že ich duše sa učia hovoriť rečou, ktorú predtým nepoznali. A s každým pohybom cíti, že ich spája niečo viac než len okamih – spája ich sľub, že práve tu začína niečo, čo ich môže navždy zmeniť.

Ich telá sa k sebe tlačia, nevedia sa odlúčiť, akoby každý dotyk bol iskrou, z ktorej môže vzplanúť celý svet. Jej pohľad je plný hviezd, jeho oči horia ako plamene, a cíti, že by mohli spolu zhorieť v ohni vášne. Každý pohyb, každý dotyk, každý bozk je ako búrka, ktorá rozbíja ich vnútorný svet – prudká, divoká, neovládateľná.

A potom, uprostred tohto ohňa a búrky sa jej pery jemne usmejú, v tom úsmeve sa zrkadlí niečo krehké a ľudské. Je to nežnosť, ktorá zmäkčí intenzitu okamihu a rozleje v ňom vlnu vľúdnosti a pokoja. Ten jemný úsmev hovorí viac než slová – že všetko, čo prežívajú, je nielen vášeň, ale aj dôvera, vzájomná blízkosť a pocit, že sú spolu presne tam, kde majú byť.

Keď vlna vášne ustúpi, zostáva po nej ticho, v ktorom akoby sa celý svet na chvíľu zastavil. Ležia v objatí, ich telá sú ešte horúce a dych sa prelína, pomalý a hlboký. V jej očiach sa zrkadlí jeho obraz, on v nich nachádza pokoj, aký nikdy predtým nepoznal. Ona v jeho pohľade cíti istotu, bezpečie a tichý prísľub, že nie je sama.

Čas i priestor prestávajú existovať – sú len oni dvaja, spojení v okamihu, ktorý je viac než dotyk tiel. Je to splynutie, v ktorom sa rodí dôvera, krehká a pritom nezlomná.

Keď sa ich pery znova nájdu, bozk je jemný, plný nežnosti. Jeho prsty sa dotýkajú jej tváre, prechádzajú po lícach, akoby si chcel uchovať každý jej detail v pamäti. Ona ho hladí po vlasoch, pomaly, nežne. Až kým ich nepremôže ticho noci. Zaspávajú v objatí zahalení vôňou jesene a horúcej blízkosti.

Ďalšia kapitola: