Vôňa dažďa 10

18+ ~ LEN PRE DOSPELÝCH!!! ~

Kapitola 10

Keď sa Krištof ráno zobudí, vonku šumí tichý dážď. Najprv nechápe, čo ho prebudilo – monotónne bubnovanie kvapiek do okenných rámov alebo chladný prázdny priestor vedľa neho. Otočí sa a jeho dych sa na okamih zasekne. Posteľ je prázdna. Mia tam nie je.

V sekunde ho zachváti panika. Jeho srdce začne biť prudko, akoby mu chcelo vyskočiť z hrude. Odišla? V hlave mu víria obrazy – jej tvár, jej úsmev, jej krehkosť … a myšlienka, že by mohla odísť, mu zviera hrdlo. Bez rozmýšľania vyskočí z postele, bosé nohy mu kĺžu po podlahe, prudko otvorí dvere. V izbe je prázdno. Žalúdok mu padá niekam do prázdna.

"Mia?" jeho hlas znie až príliš naliehavo, s nádychom strachu, ktorý nevie potlačiť.

Zastaví sa, keď zbadá pohyb na terase. Sedí tam – pokojná, zabalená v deke, v hojdacom kresle. V rukách drží šálku s teplou kávou a pomaly si z nej usrkáva, akoby ráno patrilo len jej. Oči má upreté na Charlieho, ktorý na dvore naháňa kvapky dažďa, šmýka sa po mokrej tráve a s radosťou skáče do mlák.

Vzduch je plný vône mokrej hliny a jesene, a Krištof si konečne vydýchne, akoby mu niekto sňal z pliec obrovský balvan. Oprie sa o rám dverí, nechá srdce upokojiť a na perách sa mu objaví slabý, neistý úsmev. Je tu. Je tu so mnou.

Otvorí dvere a vyjde k nej. "Zľakol som sa, že si mi ušla," prizná úprimne.

Mia na neho pozrie ponad okraj šálky. V jej očiach je odraz šedej oblohy, no úsmev má teplý. "Moje vzťahy vydržali vždy len do prvej búrky. A my sme spolu prežili už dve. Tak toto bude asi iné."

Jeho napätie sa rozplynie, keď to povie. Oprie sa o zábradlie a sleduje, ako jej dych splýva s parou stúpajúcou z kávy. Potom sa na chvíľu stratí v myšlienkach, tak sa radšej vyberie do domu a prinesie kávu aj pre seba. Sadne si vedľa nej, ruky sa im dotknú, prsty prepletú.

Mia sa zahľadí do sadu, z ktorého stúpa para, listy na stromoch sa lesknú dažďom a pod nimi sa hromadia v malých kopách, oranžovo - červené, hnedé aj zlaté. "Tu som strávila časť svojho detstva," povie zrazu. Hlas má tichý, akoby sa bála, že spomienka sa rozplynie.

Krištof mlčí, len ju počúva.

"Keď nám zhorel dom a… otec už nebol, s mamou sme sa nasťahovali k starkej. Bol to len dom oproti zhorenisku, ale pre nás dve to bol nový svet. O pár mesiacov sa narodila Ella. Mama chodila do práce, my sme ostávali so starkou. A sem sme chodili často. Starká sedávala tuto na terase so starým pánom Emilom, popíjali víno alebo likér a my s Ellou sme sa v sade hrali na víly, princezné… alebo sme sa zakrádali pod čerešne, hoci už boli obsypané len lístím. Občas nám starká dovolila ochutnať trošku likéru – sladkého, hustého. Pamätám si, ako nás štípal v hrdle, no aj tak sme sa smiali."

Na chvíľu sa zasmeje aj teraz, do dažďa. "Keď starká ... odišla, onedlho odišiel aj pán Emil. Tamto," ukáže na obrovské kríky na konci sadu, "tam medzi hortenziami sú malé vrátka. Za nimi je záhrada mojej starkej, teraz patrí mame a Elle. Odtiaľ sme sem vtedy chodievali. Cez tajomné dvierka, ktoré sme so sestrou považovali za prechod do rozprávky."

"Hortenzie," zopakuje Krištof zamyslene, akoby si chcel názov zapamätať. "Nikdy som netušil, ako sa volajú." Zasmeje sa.

Mia si vzdychne a položí šálku na stolík. Charlie sa schúli k jej nohám, spokojný, akoby k nej patril odjakživa. "Aj tam bol sad. Ale realitka pozemok rozdelila. Jednu časť hneď predali a zo sadu je malá záhradka s veľkým domom. Ale túto časť so starým domom nik nechcel. Ja som po ňom túžila. Ale v cukrárni toľko nezarobím, aj keď si zisk so sestrou delíme napoly. A potom mi Ella povedala, že dom má nový život, už prišiel nový sused. Strašne ma to sklamalo."

Krištof sa nakloní k nej a ticho povie: "Keď prestane pršať, pôjdeme tie vrátka vyslobodiť. Ak chceš."

Mia sa usmeje. "To by bolo fantastické."
Charlie zavrtí chvostom, akoby chápal, že ide o dôležité rozhodnutie.

Krištof sa na chvíľu zahľadí na mokré stromy, pod ktorými sa mieša vôňa spadnutého lístia s dažďom. V mysli sa mu zjaví obraz – deti, čo sa tam hrajú, smiech, čo sa nesie medzi stromami. Jeho pohľad zmäkne.

"Teraz ty," vytrhne ho Mia zo zamyslenia.

"Prosím?" prekvapene sa na ňu otočí.

"Chcem počuť tvoj príbeh."

Zasmial sa, ale jej oči sú vážne. "Nechceš radšej raňajky?" skúsi odbočiť.

"Až potom," povie rozhodne.

Zhlboka sa nadýchne. "Som… hasič," prizná tichučko.

Mia prikývne, nič nehovorí, len čaká.

"Viem, čo je to voda, ktorá berie všetko, viem, čo znamená strach v očiach človeka. Oheň, búrky, nehody... Vždy som chcel zachraňovať ľudí. Medicína ma však neoslovila, tak som šiel inou cestou. A raz… raz som vo vnútri horiaceho domu našiel dievčatko," jeho hlas je pevný, "Nikto ani netušil, že tam je. Nepovedalo ani slovo, len sa na mňa pozeralo obrovskými modrými očami. Také nevinné, zraniteľné… a ja som si uvedomil, že každý môj pohyb môže znamenať rozdiel medzi životom a smrťou."

Jeho ruky sa podvedome spoja pred telom, oči sa stretávajú s Miinými, ktorá sa nevedomky prikloní bližšie.

"Keď som ju niesol von… strop sa zrútil na môj chrbát. Cítil som prudkú bolesť, oheň všade okolo, dym, ktorý pálil pľúca… a potom len ticho." - dodá, a jeho pohľad skĺzne na rameno, kde sa zarezali spomienky, neviditeľné pre oči iných.

Mia otvorí ústa, dych jej uviazne. Jej pohľad spočinie na jeho ramene. "A dievčatko?" zašepká. Hlas má jemný, zahalený realitou ohrozenia.

"Je v poriadku. Rastie z nej mladá dáma." povie Krištof a jemne sa usmeje, aj keď spomienky sú stále živé. "Charlie zachránil mňa. Bolo to len šteňa, ktoré sa vyplazilo z kúta a olizovalo mi tvár, kým som sa znovu neprebral. Nikdy na to nezabudnem. Ten malý tvor… bol mojím svetlom vtedy, keď všetko ostatné sa stratilo v dyme."

Krištof si podvedome prejde rukou po ramene, kde sa pod kožou skrýva bolesť minulosti. Potom sa usmeje. "Tie jazvy za to stáli. Zachránil som dieťa a získal najlepšieho priateľa."

Pozrie sa na Miu. Ona sa usmieva tiež, smutno aj nežne naraz.

"Zachraňovať ľudí je úžasné poslanie," povie potichu.

"Možno," kývne hlavou. "Ale človek je pri tom často sám." Jeho pohľad sa stretne s jej. "A teraz vlastne zachraňuješ ty mňa... pred samotou"

"Skutočne?" jej výraz je prekvapený.

Na terase zavládne ticho. Len dážď bubnuje do lístia a Charlie pokojne odfukuje pri jej nohách. Mia sa zadíva do dažďa a šepne:

"Možno sme obaja potrebovali záchranu."

A on má pocit, že dážď nikdy nevoňal tak krásne.