Búrka nad mestom

Meč preťal oblohu

a anjel pomsty rozorval brucho neba.

Z mrakov tiekli vnútornosti

                     – hromy, blesky, vodopády.

Ja som ju vítal s vidinou deštrukcie,

ty si sa bála, že všetko sa skončí, všetko pominie.

Vlasy máš ako mokrý závoj,

uplakaná nevesta pred oltárom.

Keď sa voda vyliala na námestie,

topili sa v nej sviece aj naše pohľady.

Prehltol som dúšok živej vody z rozbitého kalicha,

a myslel som, že zomriem šťastný.

Ale prišla dúha – stará zmluva,

náplasť na krvavú ranu neba.

My dvaja sme stáli mokrí,

ohromení, zrazu takí trápne živí.

A nevedeli sme, či sa máme rozplakať

alebo sa konečne bozkávať.