Ovidius 

Kapitola V 

- Znovuzrodenie

Zostal. Túžil po nej – po jej pokožke jemnej ako ranný závoj hmly, po dychu, ktorý sa miešal s jeho vlastným, po vôni tela, čo sa šírila vzduchom ako tajná modlitba. Triaška mu prebehla chrbtom.

Všimol si jej biely župan – tenučký, priesvitný ako voda. Kĺzal jej z ramien pomaly, ako vodopád bielej peny, čo stráca tvar v dotyku so svetlom. Bol vždy biely?

Stála pri okne, vlasy jej splývali na ramená a plamienky sviečok im pridávali zamatový lesk. Keď sa otočila, nepovedala nič – a predsa povedala všetko. Urobil krok, ďalší, až pocítil, ako sa jej dych spája s jeho.

Jemne mu prešla prstom po krku, akoby skúšala, či je skutočný. On jej ruku zachytil a pritisol si ju na hruď. Jej dych sa zrýchlil, jeho sa prehĺbil. Medzera medzi nimi sa stratila v okamihu, keď sa ich pery stretli. Zavrel oči. Najskôr jej pery len skúmal, ochutnával, no o chvíľu už bozk praskal vášňou – dravý, hlboký, nezadržateľný.

Rozpínala mu gombíky, pomaly, každý jeden, akoby každým gestom otvárala dvere, ktoré sa už nikdy nedajú zatvoriť. Jej ruky mu blúdili po hrudi ako tieň – len náznak, a predsa v ňom zapaľovali oheň. Košeľa spadla na zem ako tichý list papiera. "Dýchaj…" pripomenul si, keď mu sťahovala nohavice. A potom, keď pocítil na stehne jej horúce pery, dych sa mu zastavil.

Jej dotyky boli nežné, plynulé. On bol nedočkavý, no ona ho spomaľovala – akoby hypnotizovala rytmom, ktorý patril iba jej. Postavila sa pred neho s tajomným úsmevom, v ktorom sa skrývalo sľúbené neznámo. Jej prítomnosť opantala každý jeho zmysel.

Váhal. Len na okamih. Potom ju objal svojimi silnými rukami, opatrne, akoby držal vzácny porcelán. Nechal sa viesť jej dychom, jej pohľadom, dotykmi.

Jej telo sa rozhýbalo do zvláštneho tanca – jemného, rytmického. Bokmi opisovala oblúky, ramenami sa kĺzala pod jeho rukami. Jeho telo sa prispôsobilo jej tempu, každý jeho pohyb bol ozvenou jej dychu. Prsty mu blúdili vo vlasoch, jej pery sa prisali na jeho. Posadila sa naňho obkročmo, jej ruka ho objala – teplá, mäkká, vedená istotou. Každý pohyb ho viedol na pokraj záhuby. Zavrel oči a snažil sa nepoddať. Keď už vôbec nedýchal,

"Ešte nie," zašepkala mu do ucha, a jej hlas mu prenikol až do kostí.

Zvalil ju na posteľ a bral si ju ústami. Jeho jazyk sa do nej vkrádal, ochutnával ju, skúmal hranice jej vášne. Ona šepkala slová, ktorým nerozumel. Potom šepot zmĺkol, uviazol v hrdle. 

"Ešte nie," zašepkal jej on, a ich slová sa niesli tichom ako zakázané zaklínadlá. Oči jej potemneli – nevedel, či od zlosti, alebo od túžby, ktorá lámala jej vôľu.

Prevrátili sa na posteli. Teraz ona kľačala a on ležal. Sadla si naňho, jeho ruky sa pevne zaborili do jej zadočka – krásne tvarovaného, akoby stvoreného pre jeho dlane. Žiarila nad ním a on ju obdivoval: jemne krojené pery, dlhý krk, biele prsia, úzky pás.

Začala sa hýbať – pomaly, v rytme, ktorý sa podobal na tiché zvonenie. Vlnila sa na ňom, až jej vzdychy prerástli do stonov. Jej dych sa miešal s jeho, ich telá sa zaplietli, hranice sa rozplynuli. Vzduch zhustol, presýtený ich teplom.

"Láska si vždy nachádza cestu, aj keď všetko stojí proti nej,"

prebleslo mu hlavou – slová, ktoré kedysi čítal, teraz prežíval v jej pohyboch.

Už to nedokázal zadržať. Bojoval boj, ktorý dávno prehral. Roztiahol jej nohy, chytil ju pevne za členky. Jej pohľad ho preťal – tmavý, plný túžby, ktorá sa už nedala zastaviť. V tom okamihu nebolo otázok – iba neodvratná odpoveď. Jeho pohyby sa stali prudkými, hlbokými. Jej stony sa menili na výkriky, dlaňami sa opierala o jeho hruď, až ju cítil ako tlkot vlastného srdca.

Rytmus sa zrýchľoval, stával sa nemilosrdným. Vyvrcholili spoločne, prudko, nekontrolovane, pohltila ich vlna, ktorá nemala brehy. Ich výkriky sa stratili v tme. V izbe zostala len vôňa malín, magnólie a mahagónového dreva.

Ich vášeň zjemnela, zmenila sa na jemné dotyky, pohľady, ktoré hovorili viac než slová. Zostala ležať na jeho hrudi, zadýchaná, spokojná, s pokožkou hebkou ako morská pena.

Rozhliadol sa po izbe. Všade knihy. Na nočnom stolíku ležal starý príbeh Kráska a zviera. Na parapete Frankenstein. A na stole so sviečkami tri knihy – červená, biela a čierna.

Na bielej bol jemným zlatým písmom vyrytý názov:

Znovuzrodenie lásky

"Všetko najlepšie k narodeninám," zašepkala mu do ucha.

"Veľmi si mi chýbala," odpovedal jej a pobozkal ju do vlasov.

Ich príbeh neskončil. Len sa premenil – tak, ako to Ovídius vedel dávno pred nimi.

Koniec

s  💛 Marianna

Tvoj názor ma zaujíma: