Polnočné kľúče
18 + len pre dospelých! *
Úvod
Zaklope trikrát. Krátko, presne, takmer nesmelo. Ale nesmelo nie je nič na tom, ako sa opiera o zárubňu – čierna bunda, rozpustené vlasy, v očiach iskra, ktorú poznám až príliš dobre.
"Kľúče," povie namiesto pozdravu."Je polnoc," odvetím a nechám si chvíľu na to, aby som si ju prezrel od topánok až po ten známy úsmev.
"Presne tak," usmeje sa a vojde dovnútra, akoby byt bol stále jej. Kabelka cinkne o komodu v chodbe. Stiahne si bundu a pod ňou – len dlhá, tmavá košeľa, cez ktorú vidím viac, než by sa patrilo.
"Máš čas?" spýta sa, akoby odpoveď nebola jasná.
"Nemal by som," poviem. Ale už viem, že si klamem. Prehrabáva sa v kabelke. Cítim jej parfum – presne ten, čo mi ešte pred pol rokom zostával na vankúši.
"Môžem ti ich dať aj v spálni," povie, keď po chvíli vyberie len rúž a zapaľovač.
"Alebo," pokračuje, "si môžeme dať pohár vína. Ty vyberáš." Oprie sa o dvere kuchyne, jemne zakloní hlavu a sleduje ma.
Ty vyberáš:
--- A/
Spálňa - moje pravidlá
Prejdem k nej, tak blízko, že cítim jej dych na krku. Moje prsty sa dotknú jej ruky a pomaly, bez slova, ju vedú chodbou. Jej dlaň kĺže do mojej, prsty sa na okamih prepletú. Vchádzame do spálne. Tlmené svetlo z ulice kreslí krivky jej tela na stenu. Keď sa otočí ku mne, cítim jej teplo aj vôňu, ktorá ma vtiahne späť do všetkých nocí, ktoré sme tu prežili. Najskôr len končekmi prstov kĺžem po jej chrbtici, jemne sa zastavím na každom stavci, akoby čítal jej príbeh.
--- B/
Pohár vína - nechám sa zviezť
Odtiahnem pohľad, otvorím skrinku a siahnem po fľaši. "Stále máš rád to červené?" spýta sa, a keď prikývnem, usmeje sa tým spôsobom, ktorý ma vždy vyviedol z rovnováhy. Nalievam a cítim, ako sa priblíži. Jej rameno sa jemne oprie o moje, len na zlomok sekundy, ale aj tak to stačí. Podávam jej pohár. Prsty sa nám dotknú, a ten dotyk je dlhší, než by mal byť. Sadáme si oproti, ale jej pohľad stále mieri mojich očí.