Vôňa dažďa 6

18+ ~ LEN PRE DOSPELÝCH!!! ~

Kapitola 6

Druhá nočná služba na hasičskej stanici je pokojná. Svetlá v garážach žiaria slabou oranžovou a vzduch je tichý, len vzdialené mesto spí pod hviezdnou oblohou. Krištof sedí na stoličke, nohami mierne natiahnutými a rukami zloženými na stole.

Hrom náhle prerazí ticho. Zvuk je tak blízko, že sa neubráni spomienke na nedávnu búrku. V mysli sa mu mihne obraz Mie, jej vystrašené oči, ako sa stála za oknom cukrárne.

Snáď je doma v bezpečí, pomyslí si.

Charlie, ktorý je s ním, zdvihne hlavu a pridrží ucho, zvedavý na zvuk. Krištof sa usmeje a pohladí mu čiernu, lesklú srsť.

Celý čas, kým sa vonku blázni počasie, hrmí a blýska, Krištof sa nechá unášať myšlienkami na ich spoločnú výpravu, na rozhovor pri káve a na jej jemný smiech. Zdá sa mu, že tie chvíle sú odlišné od všetkého, čo doteraz zažil.

Sám pre seba prisahá, že zajtra popoludní, keď pôjde zo služby, sa zastaví aspoň na chvíľku v cukrárni. Aby ju pozdravil, zistil, ako sa má, a možno… len možno, aby znova prežil chvíľku, ktorá bola naplnená smiechom a hmlou na lúke.

Charlie si uľaví dlhým výdychom a opäť si ľahne k jeho nohám. Na chvíľu sa všetko zdá byť presne tak, ako má byť – bezpečné, - doznievajúca búrka je už za kopcami a oni v tichu čakajú na nové ráno.

****

Voľný víkend sa prešmykol pomedzi prsty rýchlejšie, než si želala, a včerajšia nočná búrka ju donútila zaliezť pod paplón, kde počúvala, ako kvapky ťažko bubnujú na parapetnú dosku a vietor stoná v úzkych uličkách mesta. Spala nepokojne a ráno sa ledva prinútila vstať – má pocit, akoby jej celé telo nasiaklo úzkosťou. Predpoveď je nemilosrdná: búrky majú byť celý týždeň.

Keď si uprostred ranného zhonu našla chvíľu, vytočila číslo svojej mamy. Obe majú odjakživa zvláštnu hrôzu z bleskov – akoby každý výboj na oblohe krájal vzduch aj ich vnútro.

Našťastie dnes večer obloha mlčí. V cukrárni je hostí toľko, že Mia nestihla zjesť ani koláčik, nieto ešte obed. Kávu, ktorú si ráno naliala do hrnčeka, dopila až poobede – studenú, horkastú, ale napriek tomu upokojujúcu.

"Ahoj," ozve sa jej zrazu jemný, no nečakane blízky hlas.

Mia sa mykne. Po chrbte jej prebehne drobný záchvev, no okamžite ho prekryje úsmevom. Jej prvý inštinkt hodiť sa mu okolo krku, hneď potlačí,  včas si pripomenie, že ešte nie sú tak blízki. Na námestí už svietia pouličné lampy a vo výške nad nimi poletujú netopiere, čo rozrážajú tmu krátkymi kľukatými letmi.

"Prišiel si na večernú kávu?" spýta sa, a jej hlas sa snaží znieť uvoľnene, hoci v ňom cíti vlastné roztrasené nervy.

"Nie," usmeje sa Krištof, keď odhrnie z čela neposlušné pramene vlasov. "Idem rovno z práce a chcel som vedieť, či si prežila nočnú búrku." Hovorí to pokojne, ale jeho oči vnímajú jej reakcie s pozornou citlivosťou.

Mia sa zachveje druhý raz – tentoraz v spomienke. "Schovala som sa pod paplón," prizná vážne a takmer detsky úprimne.

Krištofov pohľad zmäkne a na okamih sa v ňom zaleskne tichá účasť. "To je múdre," povie potichu, takmer šepotom, aby nenarušil krehký priestor medzi nimi. "Búrky nie sú pre každého príjemné."

Mia iba prikývne, ale jej oči stále skúmajú jeho tvár, akoby v nej hľadali útočisko. "A ty? Nebojíš sa?"

"Nie tak veľmi," odvetí a jemne sa pousmeje. "Ale keď myslím na niekoho, koho desia, cítim v sebe zvláštnu obavu – akoby som búrku prežíval spolu s ním." V jeho tóne je viac než len obyčajná starostlivosť – je tam skrytá nečakaná nežnosť, ktorá jej rozbúcha srdce.

Medzitým k nim prichádza Charlie. Ticho sa natiahne pri Mii, laby si zloží k jej nohám a spokojne odfukuje, akoby presne cítil napätie, čo visí vo vzduchu.

Mia sa nakloní bližšie ku Krištofovi a šepne s úsmevom: "Ďakujem… že si prišiel. Aj keby len kvôli tomu, aby si zistil, či som v poriadku."

"Nie je začo," odpovie jemne. "A zajtra… keď tu budeš, mohli by sme si spolu dať kávu. Alebo čokoľvek, čo máš rada."

Mia sa usmeje a cíti, ako sa jej dych zrýchľuje. "Rada," povie jednoducho, ale v tom slove sa ukrýva viac, než si trúfa priznať.

Na chvíľu sa medzi nimi rozhostí ticho, v ktorom je počuť len šumenie večernej ulice.

Charlie sa prevráti na bok a posunie bližšie ku Krištofovi. Obaja sa na neho pozrú naraz, a v ich úsmevoch sa zračí maličké spojenie.

Ďalšia kapitola: