~ Adriana ~

Kapitola 3 - Raňajky s otáznikmi

LEN PRE DOSPELÝCH!!!

18 +

Na raňajky schádzame do hotelovej jedálne. Som neuveriteľne hladná, ale zároveň trochu nesvoja. Vo výťahu premýšľam, čo asi bude v ponuke a čo si objednám. Lievance? Ovsenú kašu? Alebo len kávu a croissant?

Prechádzame jedálňou. Ja si už pohľadom vyberám stôl niekde v ústraní, no Jano pokračuje ďalej. Kráčam za ním, mierne zmätená. A potom — dvere sa zatvoria a ocitneme sa v súkromnom salóniku.

V strede miestnosti stojí okrúhly stôl prestretý pre dvoch. Ale porcie? Tých je aspoň pre futbalový tím. Cereálie, jogurty, lievance s rôznymi polevami a posýpkami, džemy, párky, klobásky, vajíčka na všetky spôsoby, slanina, syry, čerstvé ovocie, zelenina… Všetko dokonale naservírované. Zmätene sa obzerám, či sme nevošli omylom do VIP rannej recepcie.

"Môžem ešte niečo ponúknuť?" ozve sa čašník.

Jano sa na mňa spýtavo pozrie. Pokrčím plecami. Nemám ani poňatia, čo sa tu deje.

"Keď budeme niečo potrebovať, zavolám ťa," odpovie pokojne.

"OK, šéfe," prikývne čašník a odchádza. No predtým si ma ešte raz zvedavo premeria .

Jano mi ponúkne stoličku. Usadím sa, ale v hlave mám búrku. Včera v noci to bolo ako sen, ale teraz? Celá táto scéna pôsobí ako starostlivo pripravené divadlo.

"Čo si dáš?" opýta sa Jano a natiahne sa po môj tanier, ako správny hostiteľ.

Je to očarujúce. Premyslené.

"Tento hotel je tvoj?" opýtam sa napokon, priamo.

"Áno. Veď som ti hovoril, že vlastním hotel," odpovie akoby mimochodom.

Zarazí ma to. Spomínam si na ten rozhovor, ale nevnímala som ho doslova. Skôr som si predstavila nejaký imaginárny hotelík niekde... ani neviem kde. Nečakala som... toto.

"Ty si kúpil hotel v našom meste?" pýtam sa nechápavo. Vzápätí sa opravím – v tomto meste. Už predsa desať rokov žijem a pracujem v Banskej Bystrici. Toto je minulosť. Ale Jano akoby sa do nej vrátil a vybudoval si tu impérium.

"Naozaj si samé prekvapenie," dodám. A úprimne — cítim sa trochu podvedená. Luxusný apartmán, dokonalý servis, personál, ktorý nás pozoruje ako niečo nezvyčajné… Nebola som len žena, s ktorou strávil noc. Bola som súčasťou špeciálneho aranžmánu.

Zazvoní mi mobil. Skupinový čet z triedneho stretnutia. Niekto sa pýta, ako sme dopadli. Iný sa sťažuje, že ich nepustili na diskotéku v hoteli Tatran – vraj z kapacitných dôvodov.

Jasné. Jano si zabezpečil súkromie. Pre nás. Alebo len pre seba?

V krku mám hrču. Už nemám chuť raňajkovať.
"Vodievaš si sem často ženy?" vyslovím skôr, než sa stihnem zastaviť.

Jano prestane prežúvať. Pozrie na mňa — prekvapený.

"Nie. Ty si prvá," povie napokon. "Tento hotel som kúpil pred dvoma rokmi. Bol som už rok rozvedený. Preto si ťa tak obzerajú. Nie sú zvyknutí, že sem niekto so mnou príde. Občas tu mávam obchodné rokovania, niektorí obchodní partneri tu aj prespávajú. Ale ženy? Nikdy."

Odmlčí sa a dodá s úškrnom: "Možno si personál doteraz myslel, že som gay."
Zasmeje sa. Sledujem ho, ako sa uvoľnene pustí do jedla, a vo mne sa mieša neistota s hnevom a smútkom.

On vie, čo robí. On má kontrolu. A ja? Neviem, kde som. V jeho hoteli. V jeho živote. V jeho plánoch.

Napokon prijmem ponuku na kávu. Potrebujem sa zorientovať. Naberiem si vajíčka, slaninku, trochu zeleniny. Nie preto, že by som bola hladná. Ale potrebujem sa držať niečoho konkrétneho. Niečoho reálneho.

Prečo to vlastne riešim?Veď to bola len noc. Úžasná noc. Bola som rozmaznávaná, bola som žiadaná. Ale nikto mi nič nesľuboval.

Ja mám svoj byt, svoju prácu. Projekty, ktoré čakajú v Banskej Bystrici. Môj život.

A on? On má svoj svet. Hotely. Firmu. Mesto, ktoré som dávno nechala za sebou.

Po raňajkách sa mu poďakujem za večer. Za všetko. Je milý, nič netlačí. Ale keď sa lúčime, predsa len sa spýta:

"Kedy sa znova stretneme?"

Zhlboka sa nadýchnem. Odpoveď mám pripravenú, ale aj tak zaváham. Lebo v tej otázke je viac, než by malo byť. A ja neviem, či chcem alebo môžem odpovedať úprimne.

"To necháme na náhodu," poviem napokon. Pobozkám ho na líce a odchádzam.

"Dovidenia cudzinec."

"Dovidenia spachtoška." zasmeje sa a ja potlačím túžbu ho rozosmievať.

Ideme každý svojim smerom, smerom k svojmu životu.

Pokračovanie v kapitole 4